Zoznamka

V prítmí nočnej lampy klikám na profily potenciálnych partnerov.

Malý, tlstý, nevýrazný. Bože, tento čo má za bradu? Hodnotím fotky.

Bez maturity, mladý, asi nebude veľmi pri peniazoch. Zamietam nevyhovujúcich.

Z rohu miestnosti sa na mňa škerí samota. Nasťahovala sa ku mne pred tromi rokmi.

„Dnes sa mi vážne s tebou nechce baviť!“ okríknem ju.

„Ja si počkám,“ zachichoce sa a ľahne si do rozostlanej postele.

„Počkaj, veď ja sa ťa zbavím!“ zamrmlem a znížim latku kritérií výberu.

Tento by snáď mohol byť. Je starší, ako by som chcela, ale..., zasnene sa zahľadím na starý obrázok.

------------------------------------------------∞-------------------------------------------------------

O chvíľu pôjdeme na pódium, hneď ako skončí poľský súbor. Pani učiteľka nám ešte v rýchlosti upravuje stuhy na krojoch. Pohľadom prebehnem tváre v publiku.

Je tam, v prvom rade! Cítim, ako mi srdce poskočí.

Primáš dá pokyn a cimbalistka rozochveje prvé struny.

Bože, on sa usmieva! Včera som mu kázala, aby sa nesmial. Nechápe, že ma to ...,“ zabudla som slová, kroky ... všetko.

------------------------------------------------∞-------------------------------------------------------

Bol odniekiaľ z Krymu a mal najkrajší smiech na svete. Mimovoľný úsmev i červeň z líc miznú. Kliknem na profil pekného chlapa. Vyzerá fakt dobre, taký Macho.

Neblbni moja! Chceš sa opäť popáliť? Stačil mi jeden! Spomeniem si na môjho ex.

V pravom dolnom rohu obrazovky vyskočí nové okno.

„Potrebujete poradiť?“

Prečo nie? Pomyslím si a zazriem na samotu rozvaľujúcu sa v posteli.

„Otvárame nový kurz. Zvýšte pravdepodobnosť úspešného zoznámenia. Limitovaný počet miest. Prihláste sa ešte dnes!“ zabliká nový banner.

Nemám čo stratiť, môžem len získať. Po preštudovaní podmienok a cenníka, oželiem sto eur a vyplním záväznú prihlášku.

------------------------------------------------∞-------------------------------------------------------

„Dobrý deň, poďte prosím ďalej, sadkajte si,“ uvíta ma sympatická slečna.

„Dobrý deň, ďakujem,“ usadím sa a pohľadom prebehnem jej kanceláriu.

„Prišli ste trochu neskôr, už začali. V stručnosti vysvetlím priebeh a môžete sa pridať k prvej skupine, dobre?“ usmeje sa.

„Prepáčte, nevedela som to nájsť, zblbla mi navigácia a ...“

„Nevadí, nič sa nedeje. Je dôležité ujasniť si priority, aby sme neriešili záležitosti, ktoré ste už zvládli a nehľadali nepodstatné prieniky. Skúste mi prosím v stručnosti opísať aktuálnu situáciu a v čom vidíte problém, “ otvorí veľký zápisník.

Počkaj, počkaj, nie tak zhurta. Nejaké dievčatko ma tu nebude poučovať! Pomyslím si a verklíkujem slovnú vatu, aby som si premyslela, čo chcem a môžem povedať.

„Prepáčte, ale skúste trochu konkrétne. Sklamanie, nedostatok času či úvaha o všetkých dobrých a zároveň zadaných chlapoch sú možno faktami, ale tie vás nikam neposunú,“ skočí mi do reči. Nie je veľmi citlivá.

„Necháte ma prosím dohovoriť?!“ podráždene apelujem na jej empatiu.

„Ruku na srdce, čo by ste naozaj chceli? Nemyslite teraz na to, aký by mal byť.  Premýšľajte v prvom rade o sebe, čo by ste chceli prežiť?“ chytí ma za ruku.

„No, ... ja vlastne ... chcela by som prežiť bezpodmienečnú lásku,“ spomeniem si na dievčenský román z mladosti.

„Super, vidíte, že to ide, “ usmeje sa a zapíše si niečo na papier.

„Len je to ťažké, v dnešnej dobe a okrem toho nám už nie je dvadsať, že?“ pokúšam sa odľahčiť vyznanie, ktoré vo mne driemalo dlho a hlboko.

„Nemajte strach z úprimnosti. Práve ona je podstatou,“ pozrie mi do očí.

Kývnem hlavou na znak porozumenia.

„Odporúčam absolvovať všetky tri stupne, ktoré ponúkame. Základy vedie madam D, pokračovať budete s pánom S a ak zvládnete i tento stupeň, ukončíte kurz s naším Tomáškom. Poďte prosím, uvediem vás do prvej skupiny.“

------------------------------------------------∞-------------------------------------------------------

Madam D, výzorom pripomínajúca moju učiteľku zo základnej školy, mi nesadla od prvej chvíle. V jednom kuse ma vyvoláva. Pýta sa na minulosť, núti ma vážiť slová i myšlienky. Hľadá chyby, porovnáva neporovnateľné, bodá dreveným ukazovátkom do spomienok, jatrí staré rany.

Načo som sem chodila?! Vyčítam si a zvažujem odchod.

„Dáme si teraz pätnásť minút prestávku,“ rozhodne a podíde ku mne.

„Asi už stačilo melanchólie, že? Vidím to na vás,“ pozrie mi do očí.

„Hm,“ obmedzím sa na citoslovce, z ktorého sa ťažko upletie rozhovor.

„Budete pokračovať u pána S,“ usmeje sa a podá mi ruku.

------------------------------------------------∞-------------------------------------------------------

Pán S vyzerá ešte horšie ako madam D.

To aké panoptikum tu zamestnávajú? Pomyslím si pri pohľade na bledú tvár s modrými navretými žilkami. Stretnúť ho v podchode, postriekam ho slzákom. Len tak, namiesto pozdravu.

Otázky a smer myšlienok však ostro kontrastujú s jeho výzorom. Rozprávame sa o snoch. Vpriadam ich do lán visutého mostu, ktorý vedie do vytúženej krajiny. Vetvíme budúcnosť, rojčíme o sladkom a neznámom ovocí.

Visutý most sa odrazu rozkolíše, ovocie prezreje. Zmocní sa ma strach.

„Čo ak?“ podvedome nahlas vyslovím.

Pán S podíde ku mne a vyzve ma, aby som otázku viac rozvila.

„To mi len tak napadlo,“ zašeptám.

„Skúste to s Tomáškom,“ uškrnie sa a ukáže na dvere.

------------------------------------------------∞-------------------------------------------------------

V miestnosti som sama. Čakám na Tomáška. Predstavujem si ho ako kombináciu Madam D a pána S.  Dvere sa rozletia a dnu vbehne malý chlapec.

„Ahoj,“ zasmeje sa a chytí ma za ruku.

„Ahoj,“ usmejem sa.

„Zahráš sa so mnou?“

„Teraz nie. Čakám tu na niekoho,“ pohladím ho po blonďavých kudrlinkách.

„Na koho?“

„Na uja Tomáška. Máš tu niekde maminku?“

„Ja som Tomáško!“ hrdo vyhlási.

„Počkaj! Musím ísť niečo zariadiť!“ zmätene vyhŕknem a vybehnem z miestnosti.

„Dobre, ale nebuď dlho,“ zachichoce sa.

------------------------------------------------∞-------------------------------------------------------

„Uťahujete si zo mňa?!“ skríknem na slečnu v kancelárii.

„Nerozumiem, upokojte sa.“ Vyzerá prekvapene.

„Môžete mi prosím vrátiť mojich sto eur?“ prejdem do racionálnej roviny.

„Nie ste spokojná s našimi službami?“

„To myslíte vážne?! Tomáško je zlý vtip, nie?“ rozhodím rukami.

„Prosím sadnite si na chvíľu, vysvetlím to,“ usmeje sa.

„To som zvedavá!“ odvrknem, ale sadnem si.

„Tomáško je náš najlepší kouč. Vedie aj iné kurzy, ale tie nechajme teraz bokom. Ak by ste si našli čas, mohol vás naučiť užiť si prítomnosť. To dokážu iba deti,“ položí na stôl zápisník.

Nechápavo pokrútim hlavou.

„Chcete zažiť bezpodmienečnú lásku,“ prečíta.

„To áno, ale nechápem, ako to  súvisí s ...,“

„Nájdite v sebe to malé dievčatko,“ usmeje sa.

------------------------------------------------∞-------------------------------------------------------

Prechádzam našou ulicou a usmievam sa. Kúpila som si ešte dva kurzy s Tomáškom. Po ceste som zahliadla veci, ktoré mi predtým unikali. Minulosť som pochovala, na strach som zabudla. Teším sa domov. Vyrazím spolubývajúcu...