Život po živote

Práve som vydýchol naposledy. Otvorím oči. Červená opona sa zaťahuje v rytme zvonkohry. Cítim vôňu kandizovaných ruží a kadidla. Na temene cítim teplo. Nemôžem sa otočiť.

Nohy sa samé rozbehli. Bežím, ibaže naopak. Utekám pospiatky a nevidím kam. Opona sa stráca v diaľave. Stále mi niečo pečie na hlavu. Všade je taká žltá tma. Niečo sa ku mne približuje. Je to ... chrbát. Naozaj veľký chrbát.

„Dobrý deň. Neviete kam to utekáme?“ prihovorím sa mu. Chrbát s dierou v strede však bez slova beží ďalej. Predbehne ma. Chvíľu ešte cítim jeho ťažký dych na uchu a opäť bežím sám. Neuplynie ani hodina a beží ku mne ďalší chrbát. Je oveľa menší a silne prehnutý. Tento ma určite nepredbehne.

„Prepáčte, bežím už asi hodinu. Neviete prečo?“ opýtam sa malého deduška, ktorý práve beží vedľa mňa a tak mu vidím časť tváre.

„Bežíš asi prvý krát, že?“ zafučí.

„Pozri mladý, bežíme si po ďalší život. Ak ti môžem poradiť, pohni si, pretože už nebudú dobré miesta. Čau,“ zamáva a bez ďalších slov ma predbehne.

Bežím ďalších, tipujem takých šesť hodín. Nohy sa nedotýkajú zeme, pretože podo mnou žiadna nie je. Po stranách vnímam akési pieskové duny, na ktorých rastú červené maky. Začalo snežiť. Žltá tma dostáva nádych ružovej vďaka modrým vločkám. Vynárajú sa mi spomienky na môj život. Nemyslím, že som ho prežil naplno. Celý čas som sa niekde zašíval, rodine ani sebe som sa veľmi nevenoval. Verím, ak deduško neblúznil, že si bežím po nový a lepší život. Uzavriem svoj minulý život a v duchu sa rozlúčim s najbližšími. Cítim, že sa môžem otočiť.

No fajn, hneď sa mi lepšie beží. Mám totálne prehriaty mozog. Všetky spomienky sa vyparili. Blížim sa k akejsi veľkej vodnej hladine. Leskne sa natoľko, že evokuje dojem akoby som bežal k nejakému svetlu. Zrýchľujem. Poháňa ma vidina lepšieho života.

Dobehol som. Stojím pod obrovskou neónkou. Svieti na nej: „Nerušiť. Buďte pokojní. Na každého sa dostane.“ Postavím sa do dlhej rady rôznych týpkov. Všetci sa snažia dostať čo najbližšie k veľkému zlatému jazeru.

„Prepáčte, ako to tu funguje?“ opýtam sa posledného v rade.

„Vidíš tam tú priesvitnú úradníčku? U nej si vyberieš tlačivo, vypíšeš, podpíšeš, no a potom ti dovolia skočiť do jazera,“ vysvetľuje chlapík, ktorému chýba hlava.

„Znie to dobre. A život aký chcem žiť si vyberiem u tej priesvitnej pani?“

„A Ty si odkiaľ došiel?“ nechápavo pokrúti hlavou pod pazuchou.

Snažím sa spomenúť, odkiaľ som prišiel, ale moje spomienky sa už dávno premenili na vodnú paru kropiacu červené polia na pieskových dunách.

„Ty si nič nevyberáš. Oni vyberajú. Zhodnotia, ako si žil a na aký život po živote sa hodíš,“ zmierni tón bludný holanďan.

Tak fajn. Dúfam, že na mňa nič nemajú. Verím, že to prebehne v suchu.

Okolo nás poletujú reklamné plagáty, na ktorých sú vyobrazené rôzne formy života. Pristavím sa pri plagáte, na ktorom je napísané „Ropa, ženy, ťavy – to ťa šejkom spraví.“ To by nebolo zlé. Veľa peňazí, hárem a váľanie. Snívanie o sladkom ničnerobení mi pretrhne agresívny reklamný plagát na život Kosatky. „Nie, nebudeš sa predsa potiť na nejakej púšti. Čo tak Kosatka? Nemá prirodzených nepriateľov. Môže si plávať sem a tam. Poď sa okúpať,“ presvedčivo argumentuje plagát.

„Čo za to?“ skúšam obchodovať.

„Trochu tvojho mozgu.“

Ďalším handrkovaním zisťujem, že reklamné plagáty sa živia mozgami nás, teda týpkov.

„To určite nie. Ja budem svoj mozog potrebovať celý, pretože taký šejk musí niekedy aj šoférovať,“ vyrukujem s pádnym argumentom.

„Šejk? Mozog? To o čom rozprávaš? Ty nevieš kde ťa dali?“ hurónsky sa zasmeje.

„Dali?...Už?!...Kam?“

„Tebe to určite nepoviem. Si mi veľmi nesympatický. Dovi.“

„Ďalší!“ zareve priesvitná pani a prehluší doznievajúci smiech reklamného plagátu. K okienku pristúpim s veľkými obavami.

Pani si češe dva dlhé priesvitné vlasy a arogantne si ma premeriava.

„No mladý muž, vy ste si ten život straaaaašne pokašľal. Čo už s Vami. Nech sa páči tlačivo. Zaškrtnite jednu z troch možností, podpíšte a skočte.“ V jej hlase cítim ľútosť.

Prebudím sa. Naplo ma na zvracanie. Matne si spomínam.

„Áno, tlačivo. Tri možnosti. Jedna horšia ako druhá. Prvá je, že sa narodím ako Prvok. Budem sa neustále deliť a určite to bude veľmi bolieť. Druhou je Ďateľ. Celý život si budem búchať hlavu o stromy. Tretia možnosť je, že budem plesňou na Hermelíne. Vyberám cé je správne. Pleseň je predsa len najušľachtilejšia z ponúkaných možností.

„Jožko, vstávaj!“ drgne do mňa sestra.

„Dnes by si si už fakt mal ísť hľadať prácu. Celé dni tu len hniješ.“

„Chvála bohu! Bol to len sen,“ vrhnem sa na ňu a silno ju objímem.

„Hneď sa oblečiem a idem Gerduška. Nechcem predsa skončiť ako pleseň.“

„To som rada,“ šepne a pohladí si svoje dva dlhé priesvitné vlasy...