Vlna a Obzor

V jedno popoludnie, keď Istanbul dýchal vôňou soli a ruží, Zerrin a Ufuk sa stretli, v malom kníhkupectve pri brehu mora. Ich prvé nenáhodne náhodné stretnutie, ku ktorému malo prísť, práve tu a teraz.

Zerrin, mladá blondína so sebavedomým pohľadom, ktorý dokázal získať každého obchodného partnera, ráznym krokom, rozhodnutá rýchlo prebehnúť a vybrať niečo z noviniek o ekonomike, dnes bola o čosi rýchlejšia, možno pomalšia či len zamyslenejšia... pristavila sa pri regáli plnom kníh o mystike a živote. Na rozdiel od iných dní nebola jej myseľ sústredená na stratégiu či čísla. Dnes si pritiahla k sebe niečo, čo jej pripomenulo, že pod povrchom každodenného sveta tečie rieka neviditeľných síl.

Pri regáli stál Ufuk, zrelý brunet. Jeho pohľad bol ako starobylá knižnica, plná tajomstiev a múdrosti, do ktorej sa vstupuje s bázňou, no vždy v nej nájdeš odpoveď, o ktorej si netušil, že ju hľadáš. Jeho prsty jemne prechádzali po stranách knihy básní, ktorú práve čítal. Bol iný než ktokoľvek, koho Zerrin kedy stretla, tichý, jemný, ale jeho prítomnosť mala hĺbku, ktorá ju okamžite uchvátila. Keď sa ich pohľady stretli, akoby svet na chvíľu zadržal dych.

„Veríte, že knihy si nás vyberajú, nie my ich?“ spýtal sa jemným, no prenikavým hlasom.

Zerrin sa usmiala, aj keď v nej v tej chvíli bojovala nečakaná vlna emócií. „Možno. Ale dnes mám pocit, že toto miesto si vybralo mňa.“

Ich rozhovor pokračoval pri káve, kam ich oboch akoby vtiahla neviditeľná sila. Hovorili o všetkom a ničom, o hviezdach, o živote a o tom, ako často ľudia žijú bez toho, aby cítili. Ufuk ju fascinoval, jeho slová mali farby a tóny, ktoré Zerrin nikdy predtým nezažila. On na oplátku videl za jej maskou manažérky dušu dieťaťa, ktoré sa chce hrať a smiať.

„Si ako vlna,“ povedal Ufuk náhle. „Niekedy jemná, inokedy búrlivá a vždy taká, že sa nedá udržať. Vlna, vlnka, Cunami či medzivlnie, máš v sebe toľko odtieňov.“

Zerrin sa na okamih zarazila. Nikdy by si nepomyslela, že niekto uvidí jej pravú podstatu. „A ty?“ opýtala sa. „Kto si ty?“

„Ja? Som len obzor, ktorý čaká, že raz príde vlna, čo ma dosiahne.“

Keď sa lúčili, Zerrin si všimla niečo zvláštne. Na stolíku, kde sedeli, ležala karta tarotu, Kráľ pohárov. Nebola tam, keď si sadali. Zerrin sa usmiala. „To je znamenie,“ povedala. Ufuk len pokrútil hlavou, no v očiach mal nečakané pochopenie.

Tak začalo ich spoznávanie, aspoň si to na začiatku mysleli. Spoznávanie Zerrin a Ufuka nebolo iba o slovách, ale aj o tichách medzi nimi, v ktorých sa odohrávali ich najhlbšie rozhovory. Ufuk jedného dňa rozprával o svojej láske k poézii: „Písanie básní je ako zachytávanie vetra, nemôžeš ho udržať, ale môžeš ho cítiť. Myslím, že ty si moja báseň.“

Zerrin, ktorá nikdy predtým nemala čas zastaviť sa a oceniť krásu takýchto slov, pocítila, že jej maska silnej ženy sa začína pomaly rozpadať.

Rovnako, ako tušenie, že ich poznávanie začalo oveľa skôr, než sa prvýkrát stretli, pribúdali náhody a znamenia a oni... postupne začali veriť v niečo, čo sa prestalo riadiť zákonitosťami, tak ako ich poznáme, oveľa skôr než uzrelo svetlo tohto sveta.

Ako Zerrin náhodou otvorila knihu, ktorú Ufuk držal pri ich prvom stretnutí. Na druhej strane bol rukopis, staré básnické riadky v turečtine, ktoré jej pripadali zvláštne známe. Ufuk si všimol jej výraz a povedal: „Tie slová som napísal pred rokmi. Sú útočiskom mojej duše, bezpečný priestor, kde som úplne sám sebou. Myslel som, že ich nikdy nikto neuvidí a nepochopí“

Zerrin odpovedala: „Mám pocit, že sú písané pre mňa. Aj keď si ma ešte nepoznal.“

Ako Ufuk našiel na pláži v piesku starú, zdanlivo vysušenú ružu. Zdvihol ju a bez premýšľania podal Zerrin. „Myslím, že čaká na teba,“ povedal. Zerrin sa na ružu zadívala a práve v tej chvíli sa okvetné lístky jemne roztvorili, akoby sa k nej ruža prebudila.

„Je to znamenie,“ povedala so šepotom a hoci Ufuk bol skeptický, v očiach mal záblesk viery, ktorú si sám nedokázal vysvetliť.

Ako prišli na miesto, kde Zerrin často meditovala so svojimi sviečkami. Ufuk, ktorý bol vždy skeptický voči jej rituálom, tentoraz v tichu sledoval, ako zapálila sviečku.

Plameň sa rozžiaril jasnejšie než zvyčajne, akoby v tej chvíli zachytil energiu ich spojenia. „Vidíš to?“ spýtala sa Zerrin so šepotom. Ufuk len kývol a prvýkrát v živote uveril, že existujú veci medzi nebom a zemou, ktoré nemôžeme vysvetliť.

Ako raz v starých uličkách Istanbulu, počuli zvláštny hlas. Viedol ich k fontáne, na ktorej bola vyrytá veta: „Láska je ako voda ... vždy si nájde cestu.“ Obaja vedeli, že toto nebola len náhoda.

Ufuk vtedy ukázal na hviezdy. „Možno ony vedia.“ Ale keď sa Zerrin zadívala na hladinu vody vo fontáne, všimla si, že jedna z hviezd na oblohe sa zrkadlí priamo pri jej odraze a jej tvar sa presne podobal na symbol, ktorý nosila na svojom prívesku už roky.

„To nie je len náhoda,“ zašepkala, stisla jeho ruku a pocítila, že niečo väčšie spojilo ich cesty.

Ako spolu sedeli v malej kaviarni a starý muž začal hrať na klavíri melódiu, ktorá Zerrin rozplakala. „Túto skladbu som počula, keď som bola dieťa,“ povedala, „ale nikto vtedy nevedel, čo to je. Bola to moja pieseň nádeje.“

Ufuk prekvapene zašepkal: „Aj ja som ju poznal. Zvykla ma upokojiť, keď som bol malý.“ Obaja si uvedomili, že melódia ich sprevádzala životmi a teraz, v tomto okamihu ich spájala.

Ich láska prekvitala tak, ako kvitne záhrada, ktorá cíti, že prišla jar. Každý ich deň bol rokom plným hĺbky a poznania. V jeden večer, keď sa rozprávali pri západe slnka, Zerrin povedala: „Myslela som si, že celý život musím hľadať istoty. Až teraz viem, že skutočná istota je v tom, že všetko môže byť krásne, keď si s tým správnym človekom.“

„A ja som myslel, že celý život budem písať básne o veciach, ktoré nikdy nezažijem,“ odpovedal Ufuk. „No potom si prišla ty a zistil som, že niekedy je báseň skutočná.“

V posledný deň ich prvého mesiaca vzájomného spoznávania, v magickom splne mesiaca, vydali sa na vrchol kopca, kde stálo staré observatórium. Pod hviezdami, ktoré sa zdali byť bližšie než kedykoľvek predtým, Zerrin zašepkala: „Keď sa stretnú spriaznené duše, je to, akoby sa všetok čas zlieval do jedného okamihu. Jeden deň je rokom, mesiac celým životom. A ja cítim, že sme prežili celý život v tomto mesiaci.“

Ufuk jej stisol ruku. „A pred nami je nekonečno. Lebo láska, ktorá je skutočná, nemá hranice. Je tu v tomto okamihu a pretrvá aj za ním.“

Vždy som si myslela, že musím byť silná, aby som prežila. Ale teraz viem, že skutočná sila je dovoliť si byť slabá, keď som s tebou,“ povedala s pohľadom, ktorý prenikal až do Ufukovej duše.

„A ja som celý život hľadal hĺbku, ale nikdy som nevedel, že ju nájdem v niekom, kto ma naučí milovať život taký, aký je,“ odpovedal Ufuk.

V tú chvíľu preťal oblohu meteor, ako plamienok nádeje a potvrdenia. Zerrin sa pousmiala:
„Možno hviezdy vedia viac, než si myslíme. Vždy nás sledovali, čakali, kým k nim zdvihneme pohľad. Ako voda, ktorá si vždy nájde cestu.“

A tak tam stáli, Vlna a Obzor, dve duše, ktoré sa našli. Ich spojenie bolo viac než len náhoda, bolo darom vesmíru. Spriaznené duše sa nájdu vždy, keď sú pripravené a ich spojenie je dôkazom, že láska nie je len pocit, ale stav bytia, večný, neuchopiteľný, ale o to viac nádherný. A keď sa to stane, každý okamih je večnosťou, každý deň nekonečným príbehom a aj ten najkratší čas sa môže stať celým životom.