Symfónia ... svet bez tieňa

Rila vyrástol vo svete, kde je všetko vyvážené a harmonické. V Symfónii ľudia nikdy nezažívajú hádky, pretože všetky názory a pohľady sa spojili do jedného celku. Nikto nie je považovaný za nesprávneho, nikto nemusí bojovať za svoj názor. Všetko je organizované a pokojné, no Rila mal stále zvláštny pocit vnútorného nepokoja... akoby mu niečo chýbalo.

Symfónia funguje ako dokonalý orchester. Neexistujú tu koncepty názorových strán, konfliktov medzi dobrom a zlom, pravdou a klamstvom, ani rozdelenie na my a oni. Každý človek v Symfónii nosí vo svojom vedomí dva prúdy názorov a pohľadov. Nevyžaduje sa, aby si vybral jednu stranu.

Vo svete bez tieňa, ako mnohí Symfóniu nazývajú, majú ľudia schopnosť prežívať emócie a názory ostatných. Ak niekto vyjadruje iný pohľad, ostatní ho dokážu vnímať nielen logicky, ale aj emocionálne. Takéto spojenie eliminuje predsudky, pretože každý chápe, na základe čoho vznikol iný názor.

Namiesto hádok sa rozvinula dialektická symfónia, kde myšlienky nie sú protikladmi, ale rôznymi tónmi jednej melódie. Každý pridáva svoju časť pravdy a  namiesto výhercu vzniká niečo nové a harmonické.

Slovo strana stratilo opodstatnenie, dokonca neexistujú ani politické strany, neslávne známe z minulosti, ktorých prapodstatou fungovania bol práve konflikt. Každé rozhodnutie spoločnosti má svoje Mosty pravdy, tímy filozofov, umelcov, vedcov a bežných občanov, ktorí preberajú všetky aspekty problému, až kým nenájdu riešenie, ktoré zahŕňa každý pohľad.

Rila, mladý umelec, ktorý miluje kontrasty, však už dlhšiu dobu maľuje obrazy, ktoré sa vymykajú štandardu. Možno bolo spúšťačom divadelné predstavenie, kde všetky farby, tóny a emócie boli dokonale zladené a práve vtedy si Rila uvedomil, že nič v jeho svete nezanecháva stopu. Každý moment bol príjemný, ale nijaký nebol výnimočný. Žiadna z emócii neprevyšovala intenzitou tie ostatné. Vtedy si prvýkrát položil otázku, či svet bez konfliktov, môže byť aj svetom bez vášne.

Možno bolo spúšťačom Rilove štúdium dávnej minulosti, pred vznikom tejto spoločnosti, keď svet fungoval úplne inak. Boli tam vojny, hádky, súboje myšlienok, ale aj veľké činy a vášnivé príbehy. Umenie bolo divoké, ľudia sa smiali a plakali z plných pľúc. Zároveň sa však aj ničili navzájom. Vtedy si druhýkrát položil otázku, či motorom pokroku nie je práve konflikt a rozdielnosť pohľadov.

Rilove obrazy začali byť nevyvážené. Používal farby, ktoré sa k sebe nehodili, no jeho obrazy mali silu, ktorú ostatní nepoznali. Ľudia, ktorí ich videli, sa cítili zmätení a zároveň fascinovaní. Rila cítil, že ak chce pochopiť, čo naozaj chýba, musí vytvoriť konflikt. Pomocou svojich diel a skrytých odkazov začal klásť otázky, týkajúce sa samotnej existencie Symfónie.

Máme preskúmať nové svety za hranicami Symfónie alebo zostať v dokonalom svete, ktorý poznáme? Otázka, ktorá zarezonovala snáď v každej domácnosti. Časť obyvateľov tvrdila, že Symfónia by mala ostať rovnaká. Presvedčení o tom, že rovnováha a harmónia sú to, čo drží ich svet pokope. Druhá skupina naopak argumentovala, že preskúmanie nových svetov prinesie nové pohľady, nové skúsenosti a nové možnosti, aj keď to môže priniesť riziká.

Rila sledoval, ako sa ľudia hádajú, no namiesto toho, aby ho to desilo, videl niečo nové. Ľudia boli plní energie, emócií, ktoré predtým nemali. Začali byť kreatívnejší. Začali klásť otázky, diskutovať, a aj keď to prinieslo konflikty, začal sa rozvíjať ich svet. Niektorí však nedokázali zvládnuť ten chaos a začali trpieť, pretože harmónia, ktorú poznali celý život, bola narušená.

Po čase sa však veci zvrtli. Ľudia začali nenávidieť tábor opačného názoru a napätie začalo rásť. Symfónia bola zvyknutá na mier a nikto nevedel, ako pracovať s agresiou. Niektorí dokonca začali pochybovať o samotnom systéme spoločnosti.

Rila si uvedomil, že hoci polarizácia priniesla vášeň a kreativitu, tiež odhalila hlbokú potrebu ľudí stáť na správnej strane. Videli svet čierno-bielo, a to ich robilo zraniteľnými. Pochopil, že neutralita, ktorá predtým vládla, bola stagnáciou, ale ani rozdelenie nebolo riešením.

A tak namaľoval ďalší obraz, iný ako doteraz, možno tým, aké posolstvo ukrýval. Na jednej strane temné tiene, na druhej jasné farby. Medzi nimi však nie je boj. Je tam tok, spojenie, niečo nové. Svet, kde neexistujú strany, len rôzne uhly jedného pohľadu.

Symfónia sa nezmenila na svet bez konfliktov ani na svet plný hádok, veď vedomé konflikty môžu poslúžiť ako nástroje rastu. Stal sa z nej svet, kde sa konflikty premieňali na dialógy, kde ľudia prestali vidieť rozdiely ako hrozbu a začali ich vnímať ako príležitosť a diskusie nemali cieľ presadiť svoju pravdu ale spoznať tú druhú.

Rila pokračoval vo svojom umení, no už nebolo len o chaose. Bolo o spojení o hľadaní harmónie v disharmónii.

Rovnako pokračoval v hľadaní pravdy, pochopením, že pravda nie je na jednej strane, že je ako symfónia všetkých tónov, aj tých, ktoré sú nesúrodé, a že ľudia nemusia byť neutrálni, aby žili v harmónii. Musia sa len naučiť vidieť rozdiely ako farby, ktoré spolu tvoria obraz.