Svetlo Lásky

V nekonečnom priestore, kde hviezdy tancovali vo večnosti a temnota spievala tiché piesne, vládli dve pradávne sily. Vesmír a Čas. Vesmír bol tvorcom, pánom hmoty, sochárom galaxií a strážcom nekonečna. Jeho ruky boli mocné, formovali planéty a rozhadzovali hviezdy po nebi ako zrnká prachu. Čas, jeho družka, niesla meno Aurielia. Bola tichá, no nekompromisná. Plynula cez galaxie ako rieka, dotýkala sa všetkých vecí a tým ich menila, liečila a spájala do večných kruhov.

Keď sa Vesmír a Aurielia spojili, ich láska stvorila deti. Hviezdy. Niektoré osvetľovali nekonečné priestory, zatiaľ čo iné našli domov na planétach, kde ich volali ľudia. Každá hviezda, či už na nebi alebo na zemi, niesla v sebe žiaru nekonečna, svetlo, ktoré bolo darom ich tvorcov. Tento dar nebol samozrejmosťou. Svetlo muselo byť rozvíjané, pochopené a dávané.

Jednou z hviezd bola mladá Lucia. Bola neobyčajne krehká, jej svetlo, kedysi žiariace, pomaly slablo. Obloha, ktorá bola jej domovom, zdala sa byť príliš veľká a chladná. Keď stratila svoju žiaru, cítila sa zbytočná, nevidená, akoby na ňu Vesmír zabudol.

„Prečo sa moje svetlo vytratilo?“ spýtala sa raz otca Vesmíru. Jeho mohutný hlas znel ako hrom, no v jeho slovách bola neha.

„Lucia, svetlo pochádza z Lásky. A Láska nie je len niečo, čo dostávaš. Je to dar, ktorý musíš vedieť dávať.“

Lucia tomu nerozumela. Ako môže niečo dávať, keď sa cíti prázdna? Rozhodla sa hľadať odpovede a vydala sa na cestu hlbokými hmlovinami, kde tajomstvá vesmíru ukrývali svoje odpovede.

Po dlhých putovaniach stretla starú hviezdu menom Polaris. Bol strážcom galaxií, jeho svetlo bolo nenápadné, no vytrvalé. Osvetľoval cestu tým, ktorí blúdili a nikdy nevyhasol.

„Prečo ty nezhasínaš, Polaris?“ spýtala sa Lucia zúfalo.

Polaris sa jemne usmial. Jeho svetlo na okamih zablikalo, akoby závan spomienok oživil jeho pohľad. „Pretože som pochopil tajomstvo svetla. Nie je to len o tom, čo máme v sebe, ale o tom, čo dokážeme dávať. Keď svietime pre iných, svetlo sa k nám vracia.“

Lucia sklonila svoje svetlo, zároveň zahanbená i ohromená. „Ale ako môžem svietiť, keď vo mne nič nezostalo?“

Polarisov pohľad zosilnel a jeho hlas sa zmenil na tichý šepot, plný múdrosti snov a hĺbky pochopenia. „Aj ja som raz stratil svoje svetlo, mladá hviezda. Myslel som si, že zanikne vo vlastnej prázdnote. Ale keď som začal svietiť pre tých, ktorí potrebovali svetlo viac ako ja, každý záblesk, ktorý som dal, bol odrazom Lásky, ktorá sa ku mne vrátila. To svetlo, ktoré dávaš iným, nikdy nie je stratené.“

Tieto slová sa usadili v Lucii ako tiché semienko. Uvedomila si, že hľadanie vlastného svetla v prázdnote bolo ako snaha chytiť vietor, zbytočné. Ak chcela znovu zažiariť, musela sa otočiť smerom k ostatným.

Keď sa vrátila na svoju oblohu, začala svietiť pre iné hviezdy. Jej svetlo bolo slabé, no osvetľovalo tmavé cesty, ktoré iné hviezdy nevideli. Postupne videla, ako jej svetlo prechádza tieňmi hmlovín a nachádza skryté hviezdy, ktoré boli osamelé. Tiež začali svietiť.

Každý záblesk, ktorý Lucia vyslala, vrátil sa k nej ako slabý odraz. Odraz za odrazom jej svetlo silnelo. Jedného dňa sa obzrela a uvedomila si, že jej svit nie je len jej vlastný, bol symfóniou svetiel, ktoré pomohla zažať.

Vesmír k nej prehovoril: „Tvoja úloha nie je len žiariť. Tvoja úloha je ukazovať cestu. Pretože všetky hviezdy spoločne tvoria oblohu.“

Aurielia dodala: „Láska je to, čo všetko drží pohromade, dcéra moja. Pamätaj, že každý okamih, keď svietiš, premieňa tmu na krásu.“

Lucia pochopila. Jej svetlo bolo viac ako jej vlastné. Bolo dotykom nekonečna, príbehom, ktorý písal vesmír spolu so všetkými ostatnými hviezdami. A keď svietila, menila svet, nielen pre seba, ale pre všetkých.

Od tej doby Lucia svietila jasnejšie než kedykoľvek predtým. Jej svetlo bolo pre ostatných majákom, ktorý hovoril: „Nikdy nie si sám. Vždy je tu niekto, kto ti pomôže znovu zažiariť.“