Pútnik svetla

Dávno pradávno, skôr ako svet utvorili ruky a srdcia, zrodila sa Duša. Večný pútnik, tichý svedok osláv existencie. Nebola viazaná časom ani priestorom, jednoducho bola, žiariaci fragment božského, nesúci v sebe odkaz večnosti.

Keď duša hovorí, jej slová sú ako vlny, ozveny, ktoré sa rozliehajú v skrytých komnatách srdca. Hovorí šumom lístia, smiechom detí a tichom medzi nádychmi. Každé jej slovo je pozvánkou na spomienku, na návrat k podstate bytia, kde pravda leží odhalená a čistá. Ale keď mlčí, jej ticho je nesmierne. Rozprestiera sa ako nekonečné nebo, plné nevyslovených právd, ktoré nemožno spútať jazykom.

Keď duša zažije krásu, nielenže ju vidí, stáva sa ňou. Ukloní sa veľkoleposti západu slnka, rozpína svoje svetlo, aby sa spojilo s ohnivými farbami. V prítomnosti lásky odráža jej žiaru, rozširuje sa a mäkne, akoby objímala celý svet. V týchto chvíľach uzrie vlastný odraz a pripomenie si nekonečnú krásu, ktorú v sebe nosí.

V noci duša nesníva o bohatstve či moci, ale o jednote. Sníva o prepletených rukách, o rozpustených hranách, o svete, kde každá bytosť rozpoznáva svoju spoločnú podstatu. A predsa sníva aj o svojom vlastnom prebudení, o chvíli, keď plne pochopí dôvod svojej nekonečnej púte. Keď telo spí, duša putuje. Navštevuje vzdialené kraje, dávno zabudnuté spomienky a srdcia iných, tak hľadá fragmenty seba samej roztrúsené vo vesmíre.

Duša sa neprebúdza s úsvitom, ale s cieľom. Preberá sa, keď je vyslovené láskavé slovo, keď v súcite padne slza alebo keď sa odvaha postaví proti zúfalstvu. Hľadá svetlo v temnote, harmóniu v chaose a večné v pominuteľnom. To, čo nájde, je sladko-boľavé a smutno-krásne, pominuteľné chvíle spojenia, záblesky pravdy a niekedy zrkadlo, ktoré jej vlastnú túžbu odráža späť.

Učí sa zo sveta okolo seba, z múdrosti starých, nevinnosti detí a tichej sily prírody. Učí sa od hviezd, ktoré ju po celý čas pozorovali a od riek, ktoré ju učia plynúť. Ale tiež učí. Vedie váhavých k odvahe, zlomených k uzdraveniu a stratených k sebe samým.

Keď je duša smutná, neskrýva svoj žiaľ. Nechá ho pršať, vyživujúc semienka rastu hlboko vnútri. Jej smútok je svedectvom jej schopnosti cítiť, starať sa, milovať. A predsa, keď je šťastná, jej radosť je bezhraničná. Spieva s vtákmi, tancuje s vetrom a rozsypáva svoje svetlo ako semienka a dúfa, že zapustia korene v iných.

Duša miluje kvety, ktoré sa otvárajú slnku, zraniteľné, ale živé a stromy, ktoré stoja pevne, ich korene prepletené so zemou. Obdivuje ich tichú múdrosť a jemnú odolnosť. Keď ju niečo bolí, stiahne sa, zabalí sa do tichého pohodlia samoty kde si lieči zlomeniny niťami nádeje a viery.

Duša ochorie nie z bolesti, ale zo zabudnutia. Keď zabudne na svoju podstatu, na svoj účel alebo na božskú iskru v sebe, zoslabne. A predsa vždy nájde cestu späť, vedená neutíchajúcou túžbou spomínať. Zabúda, aby sa uzdravila, a spomína, aby rástla.

Keď sa chce zbaviť bremien, ktoré nesie, pozrie sa na hviezdy a nechá ich pradávne svetlo pripomenúť jej nekonečno za jej trápením. Ale keď túži spomínať, obracia sa dovnútra, kde prebývajú ozveny každého života, ktorý žila.

Keď duša konečne nájde tú svoju spriaznenú, stane sa niečo výnimočné. Nie je tam žiadny stret, žiadny odpor, iba harmónia, akoby sa dve rieky spojili a vytvorili oceán. Spolu tvoria symfóniu, tanec svetla a tieňa, kde každý tón, každý krok, je oslavou ich spojenia. Keď sa spoja, hranice sa rozplynú a v hĺbkach jeden druhého uzrú večnosť.

Duša sa stáva súčasťou niečoho večného, keď sa odovzdá. Láske, pravde, božstvu. V tej odovzdanosti nachádza slobodu. Napriek tomu sú chvíle, keď túži po oddelení, po chvíli, aby znovu objavila seba ako jedinečnú iskru nekonečného plameňa.

Ako večný pútnik duša putuje krajinami viditeľnými aj neviditeľnými. Je pútnikom svetla, pohybujúcim sa medzi nebom a zemou, snažiacim sa ich spojiť. Jej spojenie s nebom je spojenie túžby, túžby povstať a splynúť s božským. Jej puto so zemou je ukotvením, pripomenutím jej úlohy opatrovateľky života.

Duša pozná každú emóciu. Lásku, radosť, smútok, nádej, zúfalstvo a pokoj. Živí sa láskavosťou, súcitom a pravdou a pije do hĺbky zo studne vďačnosti. Nežije v momentoch, ale v priestoroch medzi nimi, kde prebýva zmysel.

Cítime prítomnosť duše, no nemôžeme ju uchopiť, pretože nie je objektom na videnie, ale podstatou na cítenie. Je melódiou, ktorú si pohmkávame bez poznania nôt, svetlom, ktoré nasledujeme bez videnia zdroja. Hoci zostáva neviditeľná, jej vplyv je nepopierateľný, tvaruje naše životy spôsobmi hlbokými a tajomnými.

Pretože duša je zároveň otázkou aj odpoveďou, hľadajúcou aj hľadanou, pútnikom aj cieľom. A ako putuje, pripomína nám, že život, vo všetkej svojej kráse a bolesti, tajomstve a jasnosti, je iba rozvíjaním jej večného príbehu.