Paralelné svety

Paralelné svety

Martin Repa
Prechádzam po preplnenej ulici. Cítim sa osamelá. Nákupy ani posedenia s kamarátkami už dávno nezaberajú.
Márne hľadám v pamäti šťastný okamih. Radostný výraz okoloidúcej ženy mi vženie slzy do očí. Pripadá mi povedomá. Usmieva sa a žiari šťastím. V jednej ruke malú kytičku v druhej ruku pána, ktorý nie je pekný ani nevyzerá byť bohatý.

Kde sa stala chyba? Neprišla som predsa na svet plný ľudí, aby som bola sama. Pokrútim hlavou a zahnem k našej vile. Tašky, plné nových handier, hodím na zem a vybehnem do spálne.
Kde sú? Hrabem sa v šatníku.

Postavím sa pred zrkadlo a priložím k telu detské šaty pre princezné. Rozhliadnem sa po izbe.

Mám všetko, čo som si v detstve priala. Zámok, róby, perly, drahé vône i princa, ktorý ma zahŕňa bohatstvom. Tak prečo si pripadám ako ... cudzinka? V meste, dome i manželstve.
Ľahnem si na posteľ a schúlim do klbka. Smútok sa vystrie vedľa mňa a pohladí po vlasoch. Poznáme sa, trávi so mnou dlhé večery v spustnutej spálni.
„Bábika, neplač,“ zašeptá.
„Prestaň s tou bábikou! Už si ako on!“ zakričím.
-----------------------------------∞----------------------------------
Náhlim sa ulicou. Nestihnem to, obávam sa jeho hnevu. Prosby už dávno nezaberajú. Márne hľadám v pamäti šťastný okamih. Na moment sa mi pohľad stretne s okoloidúcou. Pripadá mi povedomá. V rukách plné tašky značkového šatstva. To by sa mi páčilo. Kde som dala rozum? Pokrútim hlavou.

Kde sa stala chyba? Nechcem sa neustále strachovať! Podvedome sa otočím, či ma nesleduje a rozbehnem sa k nášmu domu. Tašky, plné potravín, hodím na zem a vybehnem do spálne.
Kde sú? Hrabem sa v skrini.

Postavím sa pred zrkadlo a priložím k telu detské šaty pre princezné. Pohľadom zavadím o svadobnú fotografiu nad posteľou.
Mám všetko, čo som si v detstve priala. Rytiera, ktorý ma oslobodí z pazúrov draka. Ochráni štítom i mečom pred nebezpečenstvom. Tak prečo si pripadám ako ... cudzinka? V meste, dome i manželstve.

Ľahnem si na posteľ a schúlim do klbka. Strach si sadne ku mne a šklbe za vlasy. Poznáme sa, trávi so mnou dlhé večery v spustnutej spálni.
„Prestaň revať,“ zakričí.
„Už som ticho,“ zašeptám.
--------------------------------∞-----------------------------------
Prechádzame sa. Drží ma za ruku. Konečne mám pocit, že nie som na tomto svete cudzinkou. Niť myšlienok na okamih pretrhne pohľad okoloidúcej. Pripadá mi povedomá. Možno je smutná, že jej nemá kto pomôcť s tými taškami, pomyslím si a zahnem k nášmu bytu.
Kytičku vložím do vázy a vbehnem do spálne.
Kde sú? Hrabem sa v skrini.
Postavím sa pred zrkadlo a priložím k telu detské šaty pre princezné.

Mám všetko, čo som si v detstve priala. Zbehnúť po zámockých schodoch do záhrady. Voňala rozmarínom a voskovkami. Vždy tam bol. Chlapec, ktorý pomáhal starému záhradníkovi. Ozajstný kamarát.
Vybehnem na balkón a privoniam k rozmarínovému parfumu. Pristúpi ku mne a objíme ma.
„Ako sa cítiš?“ usmeje sa.
„Ako voskovka.“