Opäť v Raji

Utekám Dlhou ulicou, ako obvykle nestíham. Väčšinou mi to nevadí, ale dnes...dnes by ma to mrzelo. K narodeninám som dostal poukaz na cestu za hranice reality. Veľmi sa teším, som zberateľ atmosféry a milujem cestovanie. Na tomto svete som už bol asi všade a láka ma to inam, preto mi priatelia kúpili vnútornú expedíciu, čo je absolútna novinka. Namiesto fyzického premiestnenia, pocestujem mentálne.

„Pokojne, máš čas“ usmeje sa pracovníčka cestovnej kancelárie s honosným názvom „Mimo tela i miesta“

„Dobrý deň, som Kael a mal by som tu mať rezerváciu na...“ zalapám po dychu

„Áno, už ťa čakáme“ otvorí dvere na miestnosti so šedou pohovkou a ukáže na ňu „Urob si pohodlie“

Ľahnem si a obzerám sa po miestnosti.

„Takže...kam to bude?“ spýta sa a nasadí mi na hlavu tenkú čelenku s elektródami

„Čo myslíte?“

„No kam chceš cestovať? Odvrátená strana Mesiaca? Do nevedomia? Lucidné sny alebo...“spustí počítač.

„Čo by ste mi doporučili?“

„Hmm...teraz celkom ide, ocitnúť sa v starovekom Ríme, v mysli Augustusa, prvého cisára.“

„Nie, to by ma nebavilo“ pokrútim hlavou. „Chcel by som navštíviť taký môj vysnený svet a zažiť niečo, čo som ešte nezažil“

„Dobre! Zatvor oči. Spúšťam program. Príjemnú zábavu“

Jej hlas sa vzďaľuje, cítim mravčenie na čele a mám dojem akoby som padal do hlbokej priepasti. V mysli čítam text akoby úvodné titulky k filmu.  

„Vítam ťa vo svete Kaela, kde sa nič nemeria, neváži, neporovnáva ani nepočíta. Ľudia sa nerozdeľujú podľa bohatstva, vzdelania, úspechov či schopností. Neexistuje menejcennosť ani pýcha. Šťastie je bezpodmienečné, vyplýva z jednoduchého prežívania okamihu. Stromy nie sú drevo, ale živé bytosti, zvieratá nie sú potrava, ale spolubytosti. Rieky, hory, všetko je vnímané ako živá bytosť, s ktorou sa komunikuje. Príroda je rovnocenný  partner, nie zdroj. Neanalyzuje sa, ale prežíva. Neexistujú hranice, celý svet je spoločný domov. Žije sa v prítomnosti, každý okamih existuje sám o sebe. Vzťahy sú tekuté a slobodné, spájajú sa a odpájajú podľa pocitov a prirodzeného toku života. Deň začína jemným bdením, bez určenia hodín, jednoducho otvoríš oči, keď to pocítiš.“

 

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Naira a Kael sa stretli pri rieke, ktorá nemá meno, pretože v tomto svete sa miesta neoznačujú. Rieku každý pozná podľa chladivého prúdu a šepotu vetra, ktorý spieva nad hladinou. Naira stojí vo vode a  sleduje malé rybky. Kael prichádza z druhej strany, na pleciach nesie trs čerstvých plodov, ktoré natrhal v lese. Stretnú sa im pohľady.

V tom okamihu medzi nimi vzniklo akési spojenie, nepomenované. Nebola to láska, pretože ani tá nemala definíciu. Bola to jednoduchá harmónia dvoch bytostí, ktoré vnímali prítomnosť toho druhého ako prirodzenú súčasť svojho dňa.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Naira a Kael sa rozhodli zostať spolu, nie preto, že by mali nejakú povinnosť či očakávanie. Nikto v tomto svete nikoho nepotreboval vlastniť. Ich spojenie bolo slobodné, ako voľné plynutie vody v rieke. Kráčali lesmi, zberali plody, stavali prístrešky z vetiev a listov, a keď nastal čas oddychu, obaja si ľahli vedľa seba na mäkký mach. Hovorili spolu málokedy, pretože slová boli zbytočné. Pozreli sa do očí a pochopili všetko, čo potrebovali vedieť.

V jeden večer, keď zapadajúce slnko farbilo oblohu do zlatista, Kael vzal Nairinu ruku a ukázal na obzor. „Vidíš tú hviezdu?“ spýtal sa. Nebola to otázka s očakávaním odpovede. Hviezda bola iba symbolom okamihu, ktorý sa práve odohrával, niečím, čo spoločne zdieľali. Naira sa usmiala a hviezda prestala byť len hviezdou. Bola to ich tichá chvíľa, ktorá nepotrebovala žiadne pomenovanie ani význam.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

V ich svete sa nič nekončilo. Neexistovala minulosť ani budúcnosť, len prítomný okamih. Naira a Kael nikdy nepočítali, ako dlho boli spolu, ani neplánovali, kam pôjdu ďalej. Jednoducho boli. Čas sa vytrácal v rytme ich krokov, v šepote stromov a v tichom šumení vetra.

Jedného dňa, keď spoločne kráčali lúkou, Naira sa zastavila a pozrela na Kaela. Povedala: „Dnes chcem ostať tu.“ Kael prikývol. Nebola to obeta ani záväzok. Bolo to len prirodzené rozhodnutie dvoch bytostí, ktoré rešpektovali svoje potreby. Kael pokračoval ďalej, a keď sa po niekoľkých mesiacoch vrátil na to isté miesto, našiel Nairu, ako sa smeje v daždi. Nič sa nezmenilo. Stále boli tým, čím boli.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

V jeden deň Naira a Kael opäť kráčali pri rieke. Už neboli mladí, ale ani starí, vek nemal význam. Vzali sa za ruky a vstúpili do prúdu. Rieka ich obklopila a pohltila. Už neboli dvaja, už neboli jedinci, stali sa súčasťou vody, súčasťou sveta. Nezanechali po sebe žiadne stopy ani hodnotu, len jemný pocit spojenia, ktorý pretrvával v srdciach všetkých, ktorí prechádzali okolo.

A rieka plynula ďalej, tak ako vždy, bez času, bez miery, len s okamihom.

 

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

„Vstávaj Kael“ sníma mi z hlavy čelenku s elektródami

„Ale nie!“ pocítim smútok za krásnou predstavou

„Aké to bolo? podivne sa usmieva

„Bolo to... ako... v Raji“