Odvaha byť šťastný

Dalgalar bol tichým mužom, ale jeho prítomnosť hovorila hlasnejšie než slová. Ľudia sa k nemu schádzali nie preto, aby počuli múdrosti, ale aby zažili pokoj, aký z neho vyžaroval. Nežiadal obdiv, nepýtal si  odmenu. Žil tak, ako veril. Jednoducho, ale s plnosťou, ktorá ostatným unikala.

Tento svet bol zvláštny. Neuznával bohatstvo ani moc, a predsa sa tu každý cítil bohatým. Ľudia nevlastnili veci, tie im boli iba zapožičané. Domy, jedlo, aj čas patrili všetkým. Ak niekto niečo potreboval, dostal to, a ak niečo mal, zdieľal to. Láska tu nebola len pocitom, ale samotným spôsobom života.

Jedného dňa za Dalgalarom prišiel mladík z cudzieho sveta. Hovorilo sa o ňom, že jeho svet je rýchly, hlasný a bez láskavosti. Mladík kráčal k Dalgalarovi s neistotou, v očiach zvedavosť a v duši zárodok nepokoja.

„Prečo si taký pokojný?“ spýtal sa, keď videl, ako Dalgalar s radosťou opravuje starú lavicu. „V tvojom svete sa nič nehromadí, nikto tu nemá viac než druhý. Nechceš niekedy... viac? Niečo len pre seba?“

Dalgalar sa usmial a položil náradie. Zahľadel sa na obzor, kde sa les spájal s oblohou. „Odvaha byť šťastný spočíva v tom, že človek nehľadá šťastie tam, kde ho ostatní vidia. Ak by mi v tejto chvíli všetko vzali, dom, jedlo, oblečenie, sedel by som pod stromom a díval sa na svet a... a keby mi to všetko vrátili, moja vďačnosť by bola nekonečná. Pretože by som pochopil, že nič z toho mi nikdy nepatrilo.“

Mladík nechápavo pokrútil hlavou. „Ale čo ak ti nikto nič nevráti? Čo potom?“

„Potom by som sa opýtal: Čo mi vlastne zostalo?“ Dalgalar pozrel mladíkovi priamo do očí. „A odpoveď je jednoduchá: Ja. Zostanem ja. Svet, ktorý ma obklopuje, moje myšlienky, môj pokoj. Nie je odvaha budovať majetok ani vlastniť viac než iní. Odvaha je povedať: Som dosť. Mám dosť.“

Mladík na chvíľu zmĺkol, no jeho nepokoj ho opäť premohol. „Ale čo šťastie? Nemáš pocit, že si ho zaslúžiš viac? Že si ho musíš vziať, ak ti ho iní nechcú dať?“

Dalgalar sa na chvíľu zamyslel a potom odpovedal: „Myslíš, že šťastie je niečo, čo si môžeš vziať? Šťastie je ako rieka. Nemôžeš si nabrať všetku vodu do rúk, ale môžeš si sadnúť k jej brehu a nechať ju plynúť. Čím viac sa snažíš uchmatnúť, tým viac ti uniká. No ak ju necháš plynúť, zistíš, že si súčasťou niečoho väčšieho.“

Mladík odišiel, ale slová Dalgalara mu zostali v mysli. V jeho svete bol šťastie cieľom, ku ktorému sa  bežalo, ako vzdialený obzor, ktorý sa nikdy nepribližuje. Ale čo ak bolo šťastie niečím, čo už dávno držal v rukách, len si to nevšimol?

Keď sa mladík vrátil do svojho sveta, začal si všímať veci, ktoré predtým prehliadal. Východ slnka nad mestom. Smiech dieťaťa. Pohľad človeka, ktorý mu podával ruku. A v jeden tichý večer si spomenul na  Dalgalarové slová: Ak by ti vzali všetko a potom ti to vrátili, aká veľká by bola tvoja vďaka?

Zastavil sa a začal sa usmievať. Pretože pochopil, že odvaha byť šťastným spočíva v tom, že to dovolíš sám sebe. Nie preto, že ti to druhí schvália. Nie preto, že máš viac alebo menej než ostatní. Ale preto, že vieš, že si dosť. A možno, ak tento pocit ukážeš svetu, bude to odvaha, ktorá dokáže zmeniť viac než len tvoj život.

Odvaha byť šťastný je darom. A najväčšou vďakou za tento dar je dať ho ďalej.