Nočná mora

Uložím zmeny a zavriem laptop. Som veľmi unavený, ale premáham driemoty. Bojím sa, že opäť príde. Prehadzujem sa na posteli. Je to hrozný pocit. Vyskúšal som všetko, nič nepomáha. Bez spánku sa ale žiť nedá. Ostáva jediné, zvyknúť si na jej prítomnosť.

Dvere zaškrípu, parkety vŕzgajú. Prechádza po spálni. Ruky i nohy mi zmeraveli, nemôžem hýbať hlavou. Pomaly sa blíži. Zastane. Mimo zorného uhla. Cítim chlad a telo mi pokryjú zimomriavky.

„Vypadni! Prosím!“ kričím a cítim bolesť v hlasivkách. Chladom stuhnuté pery však nepustia žiadnu hlásku.

Všetko je len v hlave. Pohni prstami a zmizne. Burcujem myseľ.

 „Počujem ťa. Som tu,“ zašepká do ucha a zovrie mi srdce v studených dlaniach.

Skáčem pohľadom. Plačem. Od strachu.

„Mora, mora, nepristupuj k mojej posteli, pokým nespočítaš piesok v mori, hviezdy na nebi, cesty na zemi,“ opakujem zariekadlo.

„Počujem ťa. Som tu,“ zakričí.

Daj mi už pokoj, prosím pohľadom.

„Psst! Páči sa mi tu,“ zakryje mi tvár vankúšom a pritlačí.

Márne kričím o pomoc a trhám neviditeľné reťaze, brániace v pohybe. Dusím sa.

 

„Stačilo, môžeš sa posadiť!“ povolí mi nadýchnuť.

Sadnem si a lapám po dychu.

Dnes je to inak, otočím hlavou.

Zmizla! Uľaví sa mi.

Odrazu pocítim ťažobu na ramenách. Zdesene skríknem. Sedí mi na pleciach.

„Postav sa! Ideme!“ zavelí a šklbe mi vlasy.

„Kam?“ vstanem.

„Predstavím ti môj svet, aby si ma trochu spoznal. Spolubývajúci by sa mali zoznámiť, nie?“ piskľavo sa zasmeje.

„Ale...“

„Choď!“ kopne do hrude tak silno, až mi vyrazí dych.

----------------------------------------------∞------------------------------------------------------

„Pohni sa! Za chvíľu bude ráno,“ ženie ma po lúke.  Z trávy vylietavajú nočné motýle. Napriek prítmiu rozpoznávam farby krídiel.

„Tam?“ ukážem na koruny stromov, trblietajúce sa vo svite mesiaca.

„To je les snov, tam nejdeme,“ zamrmle.

„Tak potom,“ naznačím smer ku kríkom, pripomínajúcim vinič. Svetielka svätojánskych mušiek ich zafarbili odtieňom oranžovej.

„Sad myšlienok? Nie! Večer sa zasadia do úrodnej pôdy a do rána vyrastú. Nehľadáme nič pominuteľné. Ukážem ti dolinu,“ popoženie ma pätami.

Pomaly prepletám nohami, je stále ťažšia. Najradšej by som sa zvalil na zem. Dúfam, že ak dorazíme k vysvietenému údoliu, nechá ma vydýchnuť.

„Odbila druhá hodina,“ zakričí nočný vartáš, akoby na privítanie. Nevenuje nám však pozornosť a ďalej zažína lampášom na dlhej tyči hviezdy na oblohe.

Úzkymi uličkami pobehuje množstvo postáv. Svetlých a tmavých.

 „Čo sú zač?“ zašeptám.

„Tí mesační sú vrahovia. Každú noc vraždia tmu. Ich je stále viac, tmy čoraz menej. Ponurí sú zlodeji. Kradnú spánok.“

„Kam sa tak náhlia?“

„Času je málo, blíži sa ráno. Rýchlo! Ďalej!“ rozkáže.

„Kam?“ točím sa na križovatke.

„Hlbšie do údolia,“ opäť mi vyrazí dych.

 

Svetlá mesta necháme za sebou. Krajina sa zmenila. Zem je pokrytá tisíckami svätojánskych mušiek. Brušká im blikajú v smrteľnej agónii. Pripomínajú spadnuté hviezdy. Na nebi nie sú žiadne. Mesiac sa ukryl za tmavý mrak. Pod nohami cítim kamennú drvinu. Nočné motýle visia nepohnute vo vzduchu, akoby viseli na neviditeľných nitkách.

„Stoj! Sme tu!“ poťahá ma za vlasy.

„Čo tu budeme robiť?“

„Stretávať. Nebude nás nič rušiť,“ zachichoce sa.

„Nechcem, nepáči sa mi tu!“

„Ale áno, uvidíš. Nič sa tu neurodí ani nevyrastie. Žijem tu večnosť.“

„Prečo?!“

„Neexistuje tu čas. Žiadna prchavá chvíľa, iba naveky.“

„Prosím, pusti ma!“ posledné sily vložím do dlane.

„Vidíme sa zajtra,“ pošeptá mi do ucha a ťarcha poľaví.

Pohnem prstami a prebudím sa.

-------------------------------------------------∞---------------------------------------------------

Ležím na lúke v prvom rade s najlepším výhľadom. Svrčky hrajú svoj životný koncert, hviezdy žiaria bez vartáša. Zasadil som myšlienku, prešiel po lese. Pozbieral viac okamihov, ako včera. Cítim, že dnes nepríde...