NO NEKÚP TO!

Predieram sa davom kúpychtivých spoluobčanov.

Akcie pumpujú adrenalín. Ostýchavosť bola ušliapaná niekde medzi regálom s pracími práškami a poličkou plnou balzamov na pery. Väčšina ide na istotu, podľa predpísaných zoznamov, bez stopy pochybnosti.

Značky obchodov mi nič nehovoria. Bezradne hľadám spojitosť s tovarom na dlhom zozname od manželky.

Hromady tiel zakrývajú výhľad na výklady. Jediným orientačným bodom zostávajú bezobsažné nápisy, blikajúce v unavenom rytme.

Potrebujem mapu... leták... Nie!

„Potrebujem čas na...“
Rozbehnem sa smerom k symbolu, ktorý poznám z baru.

Kovová ikona pohára. Voda. Spása.

Nevšimol som si ho. Mal taktiež naponáhlo. Hlavy zaduneli, akoby na pozdrav.

„Au,“ chytím sa za čelo a šúcham hrču, čo mi začína klíčiť nad obočím.

„Nevidíš?“ vyštekne.

„Prepáčte, ale...“

„Kam sa náhliš?“ pohladká si lysinu, akoby kontroloval, či mu nezmizla.

„Nie je to jedno?“ mávnem rukou, zatiaľ čo mi slzia oči.

„Vlastne... je,“ zachichoce sa. Ale jeho smiech znie dutý, ako keby ho skúšal len zo zvedavosti.

Vykročím.

Postaví sa mi do cesty.
Vyzerá ako žltý puding s okuliarmi v havajskej košeli.

„Vážne sa ponáhľam!“ stisnem päsť.

„Prečo?“ vystrúha grimasu, ktorou by mohol obšťastniť celý bábkový súbor.

„Ste v poriadku?“ pozriem do sčervenaných očí, lesknú sa ako dva ulovené karasy.

Retro košeľa s ananásmi, maslový odtieň pokožky, niekoľko roztrasených zlatých vlasov, všetko to sledujem len jedným okom. Druhé mám upreté na Spartakiádu jeho tvárových svalov. Za sekundu sa mu na tvári vystrieda zhruba päť emócií.

„Isteže,“ usmeje sa, akoby práve vyhral lotériu.

„Jasné! Viete... rád by som sa s vami porozprával, ale... nechcem,“ rozbehnem sa.

Hlavy zaduneli, akoby na pozdrav.

„Au,“ chytím sa za čelo.

„Čo budeš teraz robiť?“ spýta sa hlasom sladkým ako lepkavý sirup.

„Čože?!“ šúcham rastúcu hrču. Žltý pán mi začína naháňať strach.

„Budem nakupovať,“ ukážem zoznam.

V odraze jeho veľkých zrkadloviek sa mihajú jednotlivé údaje, akoby ich skenoval.

Počas čítania mu po tvári prebehlo ďalších trinásť grimás, znechutenie, pobavenie, nostalgia, žiarlivosť a ešte pár, ktoré sa nedajú pomenovať bez diplomu z patopsychológie.

„Samé hlúposti. Načo ti to bude?“

Dve malé zrkadlá dupľujú tuposť môjho výrazu.

Premýšľam, či sa mám rozkričať, alebo odpadnúť. Možno by to bolo jednoduchšie než vysvetľovať, prečo sa náhlim za zbytočnosťami. Možno preto, že keď sa nezdržím, aspoň na chvíľu zabudnem, čo všetko by som mohol stratiť.

„Teraz kupuj!“ rozhodí rukami tak, že sa mu košeľa nafúkne ako padák.

„Ale p... o... m... a... l... y.“

Mám dojem, že kým to hláskoval, narástla mi brada.

Všetko naokolo získalo ostrožltý nádych. Zo stien sa sypú lavíny omietky. Nápisy miznú, ľudia sa rozplývajú ako para nad ešusom.

Sám, uprostred skeletu niekdajšej mestskej pýchy.

Cítim, ako mi chladne pot na chrbte.

Musel som niečo zlé zjesť. Niečo, čo...

Musím sa odtiaľto dostať! Musím sa prefackať! Okamžite!

Dlaň blížiaca sa k môjmu lícu pripomína družicu. Jej dopad odhadujem na jeden svetelný rok. Mám teda dosť času na zoznámenie sa s babkou bylinkárkou.

 

„Hľadáte niečo, mladý pán?“ ozve sa mi za chrbtom ženský hlas.

Rýchlo sa otočím.

Predo mnou stojí stará žena s tvárou posiatou krehkými žilkami, čo pripomínajú mapy zabudnutých území.

„Nebojte sa ma,“ odhrnie si z tváre spotené vlasy a usmeje sa. V ústach sa jej zalesknú zuby, viac žlté než biele, ako keby celý život prežúvala svetlo.

„Nebojím, len... kde to som?“

„No kde? V obchode,“ vycerí žlté zuby.

Čo majú všetci s tou farbou? Nemal som na raňajky vajcia? Alebo som si len príliš dlho mädlil oči.

„Aha. No a čo tu predávate? Tieto dva hrnčeky?“

„Povesť, synak. Predávam povesť,“ odkryje jeden a pustí von kúdoľ vodnej pary. Vonia ako spálený med a škrípe v nose.

„Aha. Jasné!“

„Čo to tam sypete, teta?“

„Klebety, závisť... no tak, rôzne,“ zamieša hmotu pripomínajúcu rozpustený loj.

„Hm. A potom... už to je?“

„Tak-tak,“ odkryje menší hrnček.

„Aj toto je povesť?“

„Hej. Táto je dobrá,“ oblizne varešku.

„Takže v tom väčšom je zlá?“

Dlaň! Pohni si!

„Tak-tak.“

„No, ale nejak vám to nesedí, teta. Nemalo by byť tej dobrej viac? A... kto by si chcel kúpiť zlú?“

„Ojój. Práveže zlá povesť sa predáva lepšie ako teplá smrť.“

„Teplá čo?“

„Smrť. Predáva ju môj muž,“ ukáže na stánok oproti nám.

Stánok smrti bol nízky pult obložený hrdzavým plechom. Na poličkách stáli fľaštičky s hustou čiernou tekutinou. Všetko tam páchlo chlórom a zatuchnutým obväzom. Nad pultom visela ceduľa:

Smrť - rôzne druhy, výhodne.

Za pultom sedel on, muž, ktorého som stretol na začiatku. Žltý puding s okuliarmi v havajskej košeli. Vyzeral, akoby ma už dávno čakal. V ruke držal papierik s menami. Keď som sa mu pozrel do očí, uvidel som v nich vlastnú tvár, bledú a tichú.

„Váš manžel predáva smrť?“ pokrútim hlavou.

„My to máme rozdelené. Ja som skôr za bylinky, on inklinuje k liekom,“ prehrabne sa v šedinách.

„Ale... predáva. To znamená, že si to niekto aj... kto by si chcel kúpiť smrť?“

„Každý.“

„Ale načo?!“

„Je to predsa obchod. Niečo za niečo,“ pokýve hlavou.

„To je predsa hlúposť.“

„Mladý pán, ak sa vám dnes zdá smrť príliš drahá, počkajte si na výpredaj. Len aby potom ešte bola. Ostatne predáva tam aj iné veci. Hviezdny prach na rany, tabletky zabudnutia...“

„Dosť! Nechcem žiadne lieky.“

„Vedela som, že budete skôr na bylinky,“ usmeje sa.

Tá pani vyzerá byť dosť prešibaná. Pozor!

„Pre dobrých zákazníkov mám aj detský tovar,“ mrkne na mňa.

Hračky tvoria väčšinu zoznamu. Za opýtanie nič nedáš.

„Tuto, mladý pán.“ Zohne sa pod pult, akoby čítala myšlienky.

„Štrk?!“ pokrútim hlavou nad plným vedierkom.

„Ale kdeže. To sú semienka. Toto je napríklad zloba. Tu máte pokoru,“ ukazuje biely kamienok.

„No... pravdu povediac, čakal som niečo...“

„Každý očakáva niečo iné. Preto je tak dôležité prehrabať sa a starostlivo vybrať, ktoré zasiať,“ podá mi nádobu.

 

Náhlim sa domov. Bez tašiek, zato so štyrmi stehmi na čele a hlavou plnou obrazov, ktoré tam predtým neboli.

Nákupy mi nikdy nešli.
Možno preto, že nikdy nešlo len o nakupovanie.

Dnes som však urobil výborný obchod.
Kúpil som budúcnosť.
V dlani stískam zopár drobných kamienkov pre moje deti.

Neviem, či som si vybral dobre.
Len dúfam, že kým raz prídem k jeho pultu, budem mať aspoň odvahu spýtať sa na cenu.

Smrť sa mi už nezdá taká drahá.
Len príliš dostupná.