No nekúp to!

Predieram sa davom kúpychtivých spoluobčanov. Akcie pumpujú adrenalín. Ostýchavosť bola ušliapaná. Mám dojem, že väčšina ide na istotu. Značky obchodov mi nič neohovoria. Bezradne hľadám spojitosť s tovarom na dlhom zozname od manželky. Hromady tiel zakrývajú výhľad na výklady. Jediným orientačným bodom zostávajú bezobsažné nápisy.

Potrebujem mapu... leták..., nie!

„Potrebujem čas na...,“ rozbehnem sa smerom k symbolu, ktorý poznám z baru.

Nevšimol som si ho. Mal taktiež naponáhlo. Hlavy zaduneli, akoby na pozdrav.

„Au,“ chytím sa za čelo.

„Nevidíš?“

„Prepáčte, ale...“

„Kam sa náhliš?“ pohladká si lysinu.

„Nie je to jedno?“ mávnem rukou.

„Vlastne, je,“ zachichoce sa.

Vykročím.

Postaví sa mi do cesty.

„Vážne sa ponáhľam!“ stisnem päsť.

„Prečo?“ vystrúha grimasu.

„Ste v poriadku?“ pozriem do sčervenaných očí.

Retro košeli niekde z Havaja, maslovému odtieňu pokožky, kaki zubom či pár zlatastým vlasom venujem stotinu pozornosti. Zvyšok som upriamil na Spartakiádu mimických svalov. Za sekundu sa mu na tvári vystriedalo zhruba päť emócii.

„Isteže,“ usmeje sa.

„Jasné! Viete... rád by som sa s vami porozprával, ale... nechcem,“ rozbehnem sa.

Hlavy zaduneli, akoby na pozdrav.

„Au,“ chytím sa za čelo.

„Čo budeš teraz robiť?“

„Čože?!“ šúcham rastúcu hrču. Žltý pán mi začína naháňať strach.

„Budem nakupovať,“ ukážem zoznam.

Nasadí si veľké zrkadlovky. V ich odraze sa mihajú jednotlivé údaje. Počas čítania mu po tvári prebehlo ďalších trinásť grimás.

„Samé hlúposti. Načo ti to bude?“

Dve malé zrkadlá dupľujú tuposť môjho výrazu.

Premýšľam o...

„Teraz kupuj!“ rozhodí rukami.

„ Ale p... o... m... a... l... y.“

Mám dojem, že kým to hláskoval, narástla mi brada.

Všetko naokolo získalo ostrožltý nádych. Zo stien sa sypú lavíny omietky. Ľudia i značky zmizli. Sám, uprostred skeletu niekdajšej mestskej pýchy.

Musel som niečo zlé zjesť. Niečo, čo...

„Hľadáte niečo mladý pán?“ ozve sa mi za chrbtom ženský hlas.

Rýchlo sa otočím.

„Nebojte sa ma,“ odhrnie si z tváre spotené vlasy a usmeje sa.

„Nebojím, len... kde to som?“

„No kde? V obchode,“ vycerí žlté zuby.

Čo majú všetci s tou farbou? Nemal som na raňajky vajcia?

„Aha. No a čo tu predávate? Tieto dva hrnčeky?“

„Povesť synak. Predávam povesť,“ odkryje jeden a pustí von kúdoľ vodnej pary.

„Aha. Jasné!“

Potrebujem sa odtiaľto dostať! Musím sa vyfackať! Okamžite! Dlaň blížiaca sa k môjmu lícu pripomína družicu. Jej dopad odhadujem za jeden svetelný rok. Mám teda dosť času na zoznámenie sa s babkou bylinkárkou.

„Čo to tam sypete teta?“

„Klebety, závisť... no tak, rôzne,“ zamieša hmotu, pripomínajúcu rozpustený loj.

„Hm. A potom už to je?“

„Tak tak,“ odkryje menší.

„Aj toto je povesť?“

„Hej. Táto je dobrá,“ oblizne varešku.

„Takže v tom väčšom je zlá?“

Dlaň! Pohni si!

„Tak tak.“

„No, ale nejak vám to nesedí teta. Ja vám teda nechcem meniť biznis plán, ale nemalo by byť tej dobrej viac? A... kto by si chcel kúpiť zlú?“

„Ojój. Práveže zlá povesť sa predáva lepšie ako teplá smrť.“

„Teplá čo?“

„Predáva ju môj muž,“ ukáže na stánok oproti nám.

Preboha. To je ten, čo ma sem dostal.

„Váš manžel predáva smrť?“ pokrútim hlavou.

„My to máme rozdelené. Ja som skôr za bylinky, on inklinuje k liekom,“ prehrabne sa v šedinách.

„Ale... predáva. To znamená, že si to niekto aj... kto by si chcel kúpiť smrť?“

„Každý.“

„Ale načo?!“

„Je to predsa obchod. Niečo za niečo,“ pokýve hlavou.

„To je predsa hlúposť.“

„Mladý pán, ak sa vám dnes zdá smrť príliš drahá, počkajte si na výpredaj. Len aby potom ešte bola. Ostatne predáva tam aj iné veci. Hviezdny prach na rany, tabletky zabudnutia...“

„Dosť! Nechcem žiadne lieky.“

„Vedela som, že budete skôr na bylinky,“ usmeje sa.

Tá pani vyzerá byť dosť prešibaná. Pozor!

„Pre dobrých zákazníkov mám aj detský tovar,“ mrkne na mňa.

Hračky tvoria väčšinu zoznamu. Za opýtanie nič nedáš.

„Tuto mladý pán,“ zohne sa pod pult, akoby čítala myšlienky.

„Štrk?!“ pokrútim hlavou nad plným vedierkom.

„Ale kdeže. To sú semienka. Toto je napríklad zloba. Tu máte pokoru,“ ukazuje biely kamienok.

„No... pravdu povediac, čakal som niečo...“

„Každý očakáva niečo iné. Preto je tak dôležité prehrabať sa a starostlivo vybrať, ktoré zasiať,“ podá mi nádobu.

Náhlim sa domov. Bez tašiek, zato so štyrmi stehmi na čele. Nákupy mi nikdy nešli. Dnes som však urobil výborný obchod. Kúpil som budúcnosť. V dlani stískam zopár drobných kamienkov pre moje deti. Smrť sa mi už nezdá taká drahá...