Nekonečný úsmev sveta

Dalgalar žil vo svete, ktorý nebol iný svojím priestorom, ale tým, ako naň hľadel. Tam, kde ostatní videli len každodennosť, on objavoval zázrak. Tam, kde iní videli iba tiene miznúce pod večerným slnkom, on  vnímal hĺbku, trvácnosť a krásu každej chvíle. Svet, v ktorom sa pohyboval, nebol ovládaný zhonom za vecami, ktoré prichádzajú a odchádzajú ako vietor v korunách stromov. Pre neho bola každá tvár čarom a každé srdce plamienkom, ktorý dokáže rozohnať aj najväčšiu tmu.

Keď sa Dalgalar pozeral na ľudí, nevnímal ich šaty, majetky ani role, ktoré si sami pripisovali. Pozeral sa do ich očí, tých tichých studní, ktoré dokážu odhaliť tajomstvá duše, ak sa do nich zahľadíš dostatočne dlho. Viditeľný úsmev preňho nebol len pohyb pier. Bol to kruh. Obrovský, nekonečný kruh, ktorý sa začínal v jednom úsmeve a nebadane prechádzal k ďalšiemu. Jeden úsmev objal druhého, a  tak  pokračoval, až kým nezakryl celý svet svojím jemným teplom.

V jeho svete ľudia hovorili úsmevmi viac než slovami. Jeden pohľad, jedno jemné zdvihnutie kútikov pier, a zrazu bolo povedané všetko: Som tu. Si tu. Všetko je tak, ako má byť. Táto tichá reč bola silnejšia než všetky slová, ktoré sa zvyčajne rozplývajú v hluku sveta.

Dalgalar videl srdcia ľudí inak než ostatní. Neboli uzatvorené schránky čakajúce na naplnenie, ale  rozprestierajúce sa ramená, pripravené objímať a dávať. V ich rytme počul hudbu, jemnú melódiu, ktorá spájala duše a hovorila: Sme tu jeden pre druhého.

Keď Dalgalar sledoval tento svet, vedel, že je slobodný. Nebol otrok vecí, ktoré by ho spútavali. Nemusel vlastniť, aby bol šťastný, ani hromadiť, aby sa cítil bezpečne. Jeho bohatstvo spočívalo v tom, čo mohol dávať, nie v tom, čo mohol brať.

Raz za ním prišiel cudzinec, muž zo sveta plného zhonu, túžob a prázdnych cieľov. „Ako môžeš byť taký pokojný?“ spýtal sa. „Nemáš nič, a predsa vyzeráš, akoby ti nič nechýbalo. Ako dokážeš žiť bez strachu, že stratíš aj to málo, čo máš?“

Dalgalar sa na neho pozrel, a jeho úsmev bol ako prvý lúč rána, ktorý jemne rozohreje chladnú zem. „To, čo mám, skutočne mám,“ povedal, „mi nikto vziať nemôže. A to, čo nemám, v skutočnosti nepotrebujem.“

„Ale prečo?“ cudzinec sa posadil vedľa neho. „V mojom svete všetci bežia za niečím. Mať viac znamená byť viac. Ako si môžeš byť istý, že si dosť, ak nič nevlastníš?“

Dalgalar zdvihol ruku a ukázal na neďalekú rieku. „Pozri sa na tú vodu. Rieka nič nevlastní, a predsa je plná. Nemusí zhromažďovať, aby bola riekou. Vie, že jej sila je v tom, že dáva. Každá kvapka, ktorá prejde, je darom zeme, darom oblohy, a ona ich odovzdáva ďalej, aby nakŕmila pole, napojila zvieratá, alebo naplnila inú rieku. Je to kruh. Taký istý kruh ako úsmev.“

„Úsmev?“ cudzinec sa zamračil. „Ako môže byť úsmev kruhom?“

Dalgalar sa usmial... a tým úsmevom začal ďalší kruh. „Keď sa usmeješ, odovzdávaš časť seba niekomu inému. A tá časť neostane nehybná. Oživí úsmev na tvári iného a ten sa potom dotkne ďalších. Úsmev je ako svetlo, šíri sa bez hraníc. Nekonečný kruh, ktorý spája ľudí, kým nezakryje celý svet.“

Cudzinec sa zamyslel a jeho ruky sa pomaly uvoľnili. „Ale čo so strachom?“ spýtal sa po chvíli. „Ako môžeš byť slobodný, ak nevieš, čo príde zajtra?“

Dalgalar zdvihol zo zeme spadnutý list. Jeho žilky žiarili na svetle, ako keby niesli tajomstvá celého vesmíru. „Pozri na tento list,“ povedal. „Nepýta sa, kedy príde vietor, ktorý ho odveje, ani kedy ho zem prijme späť. Žije vo chvíli, kde je. Vie, že jeho podstata je večná, aj keď jeho tvar sa mení. Sloboda nie je v tom, že vieš, čo príde. Sloboda je v tom, že dôveruješ, že nech príde čokoľvek, bude to správne.“

Cudzincove oči zmäkli. „V mojom svete ma učili, že sloboda je v tom, čo si môžem dovoliť vlastniť. Ale čím viac som vlastnil, tým viac som sa cítil uväznený. Ako môžem nájsť pokoj?“

Dalgalar ukázal na obzor, kde slnko klesalo za hory. „Sloboda nie je v tom, čo vlastníš,“ šepol tak, že  slová nepočuli uši, no rezonovali hlboko v duši. „Je v tom, čo dávaš. Keď niečo vlastníš, strach, že to stratíš, ťa zväzuje. Ale keď dávaš, si ako tá rieka, nikdy neostaneš prázdny, pretože tvoje bohatstvo plynie ďalej.“

Cudzinec chvíľu sledoval zapadajúce slnko. Jeho tvár sa zmenila, vrásky zmizli, a v jeho očiach sa zračilo niečo nové, niečo, čo tam predtým nebolo. Možno vďačnosť. Možno pokoj.

„Ako sa naučím vidieť svet ako ty?“ opýtal sa nakoniec.

Dalgalar sa zasmial, hlbokým, srdečným smiechom, ktorý pripomínal šumenie vetra v korunách stromov. „Svet, ktorý vidím, je už tu. Nie je nič, čo by si musel nájsť. Stačí otvoriť oči a hľadať nie veci, ale ľudí. Hľadať úsmev, nie zisk. Hľadať svetlo v očiach druhých, nie v odlesku zlata. A keď sa naň pozrieš takto, uvidíš, že všetko, čo si hľadal, už máš.“

Cudzinec sa prvýkrát usmial, úprimne, pokojne. A v tom úsmeve začal nový kruh. Zostal ticho, no jeho dušu naplnila nečakaná úľava. Vo svete, kde hľadal odpovede v majetkoch a výkonoch, našiel pravdu v  týchto jednoduchých slovách. Čo ak sloboda skutočne spočíva v tom, čo  môžeme dať, a nie v tom, čo získame?

Dalgalar bol pre mnohých svetlom... tichým, no neuhasiteľným. Ukazoval cestu tým, že po nej sám kráčal, pomaly, pokojne, bez náhlenia. Učil ľudí, že krása nie je v tom, čo môžeme vlastniť, ale v tom, čo môžeme vytvoriť. Láska, úsmev, pohľad, ktorý pohladí, tieto drobné skutky mali pre neho silu premieňať svet.

Svet, ktorý videl Dalgalar, tu už je. Stačí otvoriť oči a objaviť nekonečný úsmev sveta. Možno vtedy pochopíme, že skutočný zmysel života je v tom, ako ho zdieľame. A sloboda je v tom, že to dokážeme robiť s otvoreným srdcom.