Posledné kvapky na tvári sa zľakli kriku a ukryli do perinky. Pozerám na dve slnká, ktoré podčiarkuje úsmev. Tíši ma slovami, na ktoré si spomínam. Ukryjem jej odtlačok tváre do tlkotu. Navždy. Obdaruje ma menom. Moje najkrajšie ráno. Prvé.
Zasnúbil som sa životu. Pripijem na zdravie plnými dúškami šťastia. Som predsa princ. Vyvolený vládnuť dvom perleťovým gombíkom prišitým k plyšu. Držím ju za ruku celé dopoludnie.
Stal som sa kapitánom. Plachetnica preletí vlnobitím. Ďaleko hľadím plastovou rúrkou a z neba padajú farebné kryštály. Smädí ma. Osvieženie vyžmýkam z kníh. Ponáhľam sa. Na obed musím byť doma. Uvarila moje obľúbené.
Vystúpil som na vrchol. Krajinu pod sebou prikryjem dlaňou. Zhlboka sa nadýchnem a zakričím. Ťažké slová spustia lavínu. Smäd už necítim, iba hlad. Domov však nejdem. Zabudol som cestu. Váham. Dívam sa jej do tváre. Dve jazerá plné smútku majú brehy posiate nánosmi vrások.
Rútim sa vpred. Zbieram všetky veci a ukladám ich na seba. Kopy rastú a mne dochádza miesto. Musím niečo vyhodiť. Oželiem pokoru.
Ženie sa dopredu. Z vedľajšej cesty. Nevidel ma.
Už nikdy neuzriem krajinu pod sebou. Prišiel som o korunu i kapitánske frčky. Plazím sa pomedzi hromady a hľadám detský ďalekohľad. Chcem ešte raz vidieť krištáľové nebo. Usmeje sa a podá mi môjho macka. Výčitky nepočuť. To ticho trhá moje vnútro. Búšenie sa zrýchli, myseľ spomalí.
Plávam v nekonečnom oceáne. Hladina je pokojná ako tiché vlny. Nebo žiari množstvom malých plamienkov kahancov. Pamätám si iba ju. Dala mi meno, na ktoré si nespomínam. Bol to iba okamih. Už vidím breh. Svitá...
999
Support my work by scanning this QR code with your banking app.
