Nečakaná návšteva

Je nádherná nedeľa. Vonku je krásne, ale mne to vôbec nevadí. Ani mojej rodinke. Nie je umenie ísť von, ak je pekne. Sedím pred telkou a cítim sa úžasne. Po dobrom obede, žena vo vedľajšej miestnosti spieva a syn ju sprevádza hrou na harfe. Idylku preruší zvonenie.

„Čo?! Na návštevu? Dnes?“ zakričím do telefónu a nahnevane zložím.

Kamarát zjavne nepochopil môj oznam, že sme chorí. Normálny človek porozumie. Okrem toho, nedeľu beriem ako váľavý deň. Chce sa dotrepať aj s jeho rodinou. Vrchol!

Žena prestala spievať, syn roztrhol strunu.

Čo budeme robiť?! Predstavím si kamoša v mojom vyhriatom kresle, ako prepína programy. Z chladničky vyberá najlepšie kúsky, mastnými rukami zapacká diaľkové ovládanie. Sedí hodinu na toalete a vytvára rad. Mám strach.

Žena má obavy zo slovných útokov kamošovej manželky, veľkého pedanta. Gúľa očami ak nájde smietku na koberci, utrúsi poznámku pri objavení fľaku na okne. Ohŕňa nosom nad kopou nevyžehlenej bielizne. Bude to zlé. Žena sa trasie.

Kamarát má dve deti. Syn sa bojí asi najviac. Pri minulej návšteve zmizli všetky autíčka, ovládač na playstation a monitor.

Musíme sa pripraviť. Stratégia je jasná. Nie sme pre nikoho doma! Zadebníme okná, zabarikádujeme dvere. Pre istotu podrežeme drevené schodisko, vedúce k nášmu bytu. V debnení na oknách nechávam malý otvor pre sledovanie situácie na ulici. Zvoní mobil. Nedvíham. Vykuknem cez otvor. Áno, sú to oni. Vysmiati a hladní stoja pod našimi oknami. Nahlas sa rozprávajú o tom, ako nás dnes vyžerú a čo nám zoberú. Sú výborne vybavení. Deti nesú veľké baranidlo. Kamošova žena má cez plece prehodených zopár hákov. Kamoš nesie rebríky.

Po zistení, že im nezdvihneme telefón sa začnú aktivizovať. Sú výborne zladení. On prisúva rebríky, ona nahadzuje háky. Deti si dávajú rabaka jedno druhému a naopak. Kamarát lezie po pristavenom rebríku, žena všetko usmerňuje bojovými pokrikmi.

No nič. Vôbec im nevadí, že nie sme doma. Manželka rozohrieva na sporáku hrniec so smolou. Syn beží po sekeru. Na okennom debnení sa ozve krátke zaklopanie.

„Už sme tu! To som ja, tvoj kamoš," počujem veselý hlas za debnením. Naznačujem žene a synovi, aby boli ticho. Ukazujem rôzne symboly a pripadám si ako výsadkár. Kývajú mi naspäť, žena hrozí malou pästičkou, syn robí Pá Pá. Chápem, že si musíme sadnúť ku gestám, aby sme takéto útoky v budúcnosti zvládli ľahšie.

Hlasy za debnením stíchli a klopkanie prestalo. Asi odtiahli a išli na návštevu k niekomu inému. Odrazu sa ozve zvuk motorovej píly. Silné údery kladiva na debnenie je priamy útok na náš domov. Návšteva sa k nám chce dostať za každú cenu. Rýchlo odtrhneme jednu z dosiek, čo útočníkov trochu zmätie. Získavame čas a moment prekvapenia. Syn rúbe sekerou do rebríka a reve, že je Spiderman. Žena leje horúcu smolu a bije kamoša po hlave veľkou vareškou. Ja sa snažím odtlačiť dotieravé deti od okna. Kričia na mňa, že sa chcú hrať. Kamarát ziape od bolesti a hladu, manželka vrieska, že máme špinavé okná. Po hodine vojnová vrava utíchne. Lapáme po dychu, hodnotím situáciu. Žena čierna od smoly, ale šťastná, že odtiahli. Syn s poranenou rukou, ale šťastný, že neprišiel o počítač.

Šuchot za dverami prezradí snahu dostať sa k nám od chrbta. Buchot a nadávky naznačujú, že podrezanie schodiska splnilo účel. Počujem, ako rozbaľujú laná a trampolínu. Registrujem škrabkanie a klopkanie na dvere.

„Už som tu. Vaša mama koza. Otvorte."

Čo sú to za reči? Prišli na návštevu opití? To sa nesluší. Zmätene prihodím na barikádu ďalšiu pohovku. Vezmem novú striekaciu pištoľ, žena mokrú handru, syn stíska hasiaci prístroj. Čakáme ďalšiu vlnu.

Začne ju ohlušujúci úder baranidla. Dvere to dlho nevydržia. Pozriem na ženu. Vidím, že rezignovala. Syn kričí, že je Spiderman a snaží sa vyliezť na stenu. Zhodli sme sa, že ich pustíme.

Nosím do obývačky rôzne pokrmy. Kamoš sedí v pohovke a drzo sa smeje. Myslím, že si ju zoberie domov. Smola drží perfektne. Deti pchajú do detského batôžka moju telku. Kamošova manželka karhá ženu za veľké fľaky od smoly na dlážke. Vydržať!

Lúčime sa. Ukazujem rôzne symboly, manželka máva zatnutou pästičkou a syn robí Pá Pá. Nakoniec to nebolo až také zlé. Koľko ľudí v histórii zahynulo len preto, že boli nechcenou návštevou, v duchu premýšľam. Koľkí turisti v stredoveku umreli len preto, že chceli navštíviť nejaký hrad.