Melódia večnosti

Jedného dňa zmizla zo sveta smrť a... nastalo ticho. Nie obyčajné ticho, ale hlboké, ťažké... také, ktoré neustupovalo ani času. Už nebolo bolestí, strát ani strachu. Svet stál na prahu večnosti, no namiesto osláv zavládla zvláštna prázdnota. Stromy vyrástli do nekonečných výšok, ale vietor ich listy už nevedel rozhýbať. Zvieratá prestali behať, lebo nebolo pred čím utekať a ľudia... ľudia stratení vo svojej nesmrteľnosti, stali sa bezduchými tieňmi samých seba.

Čas, kedysi plynúci ako rieka, stal sa hladinou nehybného jazera. Voda nezvlnila, obzor nezbledol a  každý okamih bol len odrazom toho predchádzajúceho. Hodiny prestali tikať a budúcnosť stratila svoj význam. Svet bol nesmrteľný... v jeho nesmrteľnosti však zomrela všetka krása.

V uliciach, kde kedysi zneli smiech a vrava, teraz panovalo zvláštne ticho. Ľudia už nemali potrebu rozprávať. Každé slovo mohlo počkať na nekonečné zajtra. Ruky, kedysi zaneprázdnené prácou, objatiami, dotykmi, zostali nehybné. Nikto netvoril, nikto nemiloval, nikto nesníval.

Iba Maia, mladá spisovateľka, odmietla prijať tento stav. Hnaná otázkami, ktoré ju zvnútra pálili ako oheň, kráčala pustým svetom. „Ak je všetko večné, prečo je svet tak prázdny? Ak krása nemôže zmiznúť, je ešte vôbec krásou? Čo znamená byť, keď už nič nemôže skončiť?“

Až stretla starca s husľami, ktorého stretnúť mala. Hral na schodoch opusteného námestia a tóny jeho hudby sa niesli ako tiché slová v prázdnom priestore.

„Prečo hráš?“ spýtala sa Maia. „Ak nič nemá koniec, načo hudba?“

Starý muž sa usmial, jemne položil prsty na struny a zahral tiché tóny, ktoré zarezonovali hlboko v  Maiinom srdci. „Hudba nemá smrť,“ odpovedal. „Ale nie preto, že trvá večne. Žije, lebo každá nota má svoj koniec a skladba ožíva len vďaka tichu medzi notami. Ak by neexistoval koniec, každá melódia by bola len hlukom. Čo si zapamätáme, je to, čo sa skončilo... a predsa v nás zostalo.“

Maia stíchla. Uvedomila si, že krása nie je krásou, ak trvá večne. Je to práve jej krehkosť, jej pominuteľnosť, čo nás núti zastaviť sa a obdivovať ju. Ako lístok, ktorý sa jemne dotkne zeme, ako slnko, ktoré zapadne za obzor. Ak by slnko nikdy nezapadlo, ak by lístok nikdy nespadol, stali by sa len nehybnou kulisou.

Na konci svojho putovania, na vrchole sveta, kde obloha splývala so zemou, stretla Maia Pravdu. Bytosť, ktorá tento stav nesmrteľnosti stvorila, zjavila sa ako prítomnosť bez tvaru, nehmotná a nekonečná čistá esencia.

„Prečo si nás zbavila smrti?“ spýtala sa Maia.

„Vytvorila som vám večnosť, aby som vás oslobodila od bolesti, od strachu zo smrti. Myslela som, že vás to urobí šťastnými.“

„Mýlila si sa,“ odpovedala Maia. „Smrť nie je nepriateľom života, ale jeho dôvodom. Bez smrti niet dôvodu milovať, snívať, tvoriť. Ak nič nemizne, nič sa necení.“

Pravda zostala ticho, akoby tieto slová niesli váhu, ktorú sama ešte nechápala. Potom sa spýtala: „Čo by si navrhla?“

„Nechaj svet opäť žiť a zomierať,“ povedala Maia. „Nech konečnosť dáva veciam krásu. A nesmrteľnosť ponechaj len tým, čo nikdy nemalo telo. Hudbe, príbehom, myšlienkam. Len ony dokážu niesť nekonečno bez toho, aby stratili svoj význam.“

Pravda prijala jej slová. Svet sa rozhýbal. Stromy začali zhadzovať lístie, ktoré padalo k zemi, aby nové mohlo rásť. Zvieratá sa rozbehli po poliach, hľadali, nachádzali svoj koniec a znovu začínali. Ľudia pocítili, ako čas znovu plynie v ich telách. Žili, dýchali, starli.

Hudba, príbehy a myšlienky zostali nesmrteľné. Ako majáky, ktoré svietili cez veky, niesli krásu a pravdu, že práve pominuteľnosť dáva dôvod snívať, milovať a tvoriť.

Maia sa vrátila domov a napísala príbeh. Príbeh o svete, ktorý takmer stratil smrť ... a tým aj krásu. Príbeh o sile konca a kráse, ktorá existuje len vďaka tomu, že môže zmiznúť.

A tento príbeh, nesmrteľný ako hudba, stal sa ozvenou života.