Láskymost a Srdcienky

Volám sa Andrea, mám 45 rokov a v živote som sa naučila čeliť aj tým najväčším výzvam. No dnes... dnes sa cítim prázdna. Sedím v tichu našej obývačky, zatiaľ čo svetlá stromčeka tancujú po lesklých ozdobách. V rukách držím starý fotoalbum, ako keby vážil celé moje spomienky. Otvoriť ho je ako prejsť do minulosti... do sveta, kde ešte bola moja babina.

Babina. To slovo vo mne evokuje bezpečie a lásku, aké som nikde inde nenašla. Nebola len mojou starou mamou. Bola mojím svetlom v čase temnoty. Keď sa moji rodičia rozviedli a ja, malé dievčatko, som zúfalo hľadala pevný bod, bola tu ona. Jej vrúcny úsmev, jemný hlas a ruky, ktoré vedeli, ako objímať, aby zo mňa spadli všetky obavy. Bola mojím kompasom, prístavom, mojím domovom.

Teraz, počas sviatkov, chýba mi viac než kedykoľvek predtým. Chýba mi, keď zdobím stromček, keď vkladám darčeky pod jeho konáre. Chýba mi vôňa škorice a medu, ktorá sa niesla jej kuchyňou. Chýba mi jej smiech, ktorý dokázal rozohnať každý mrak. Všetko mi ju pripomína. A aj keď si opakujem jej múdre slová: „Keď na mňa myslíš, nesmúť. Keď o mne hovoríš, neplač. Teš sa zo spomienok na spoločné chvíle, pretože môj život bol bohatý... vďaka tebe,“... bolí to.

V ten večer, unavená z ťažoby spomienok, zaspala som pri stole. A vtedy sa to stalo. Zrazu som sa ocitla na zvláštnom mieste. Predo mnou stál most, zahalený do jemnej hmly. Na druhej strane som zbadala babinu. Moju babinu. Vyzerala presne tak, ako som si ju pamätala z detstva. S úsmevom, ktorý hovoril, že všetko bude v poriadku.

„Babina?“ zašepkala som, akoby som nechcela narušiť tú krehkú chvíľu.

Usmiala sa a natiahla ku mne ruky. Bez váhania som vykročila na most. Moje srdce bilo ako zvon, ale nohy ma niesli samy, akoby vedeli, že toto stretnutie je dar, ktorý nesmiem odmietnuť. Keď som k nej prišla, objala ma. To objatie bolo také skutočné, také hrejivé. Teplo jej náruče, vôňa jej pokožky... Bolo to, akoby som sa vrátila domov.

„Chýbaš mi,“ povedala som so slzami v očiach. „Každý deň. Dala by som čokoľvek, aby som ťa mohla mať späť.“

Babina sa usmiala tým svojím tichým, mäkkým smiechom. „Bubka moja, ja som nikdy neodišla. Som stále s tebou. Vo všetkom, čo robíš. Keď sa usmievaš, keď varíš obľúbené jedlá, keď hľadáš silu pokračovať. Všetko, čo som ťa naučila, žije v tebe. A tým, že to odovzdávaš ďalej, som tu stále.“

„Prečo sa mi nikdy neukážeš? Prečo nepovieš, že si v poriadku?“ spýtala som sa.

„Láska nás spája, ale musíte nás cítiť, nie vidieť. Posielame vám znamenia, ľudí, okamihy, ktoré vám pripomenú, že sme s vami. Vaša cesta musí byť o radosti, nie o smútku. O živote, nie o minulosti.“

V tej chvíli som pochopila. Babina mi posiela ľudí, ktorí ma majú niečo naučiť, ktorí mi pomáhajú niesť bremeno života a ktorí ma ľúbia rovnako vrúcne, ako ma ľúbila ona. Títo ľudia sú jej darom, odkazom lásky, ktorý sa ako most tiahne cez generácie. Keď niekto rozosmeje moje srdce, keď mi prinesie pokoj, viem, že je to babina, ktorá cez neho ku mne prehovára.

„Čo by som dala za to, aby som ťa mohla stretnúť znovu,“ priznala som.

Babina ma pohladila po líci. „Láska je most, Bubka moja. A keď ju nesieš vo svojom srdci, sme blízko. Pri každom kroku, ktorý urobíš.“

Keď sa hmla začala znovu zdvíhať, vedela som, že musím odísť. „A čo bude potom?“ spýtala som sa. „Keď príde môj čas?“

Babina sa usmiala. „Potom prejdeš tento most znova. A ja ťa tu budem čakať, presne takto. Nikdy sa už nerozlúčime.“

Prebudila som sa so slzami v očiach a rukami na albume. Ale vo svojom srdci som cítila pokoj, aký som nezažila roky. Od toho večera viem, že babina ma nikdy neopustila. Ani tí ostatní, ktorí odišli. Sú vo vôni koláčov, v smiechu detí, v šume vánku. Sú všade, ak sme ochotní ich cítiť.

„Nechoďte k môjmu hrobu plakať,“ akoby mi šepkala. „Nie som tam. Som tisíc vánkov, som trblietanie snehových vločiek, som vo všetkom krásnom, čo ťa obklopuje.“

A tak, počas týchto sviatkov, už neplačem. Každý darček pod stromčekom nesie jej odkaz. Každý úsmev je dôkazom jej lásky. A viem, že keď príde môj čas, znova prekročím ten most. Ale dovtedy budem žiť tak, aby jej odkaz žiaril v každom kúsku môjho života. Pretože láska je most, ktorý nás nikdy nerozdelí.