Láska dvoch za cenu jednej

Znudene ležím pred telkou a prepínam stanice. Ani neviem, čo chcem pozerať. Podvedomie upriami pozornosť na seriál. Myslím, že je o láske. Pohrabem sa v miske s pukancami, ktorú dokážem udržať na bruchu bez pomoci rúk. Tento talent však nie je komu prezentovať. Túžba po partnerke sa tak pre mňa stáva veľmi naliehavou.

S aktuálnym pocitom osamelosti sa okamžite zdôverím pohovke i príborníku. Chápavo mlčia.

Mal by som zabojovať. S niekým sa stretnúť. Pokúšať náhodu, vložím druhé vrecko kukurice do mikrovlnky.

Alebo skôr na istotu. Cez známych, kolegov, odpijem si z vína.

Nie, nebudem strácať čas. Kúpim si ju! pevne rozhodnutý znova zaľahnem a prikryjem sa teplými pukancami.

Tu je to! snažím sa zaparkovať pred veľkým obchodným domom, ozdobeným ružovými stuhami.

Všade je plno. Hostesky sa usmievajú a prekrikujú. Dostal som už tri letáky. Dnes je veľký výpredaj. Sľubujú až sedemdesiat percentné zľavy.

„Dobrý deň, máte pre mňa trochu lásky?“ vyhŕknem na prvú pani, ktorá pôsobí dojmom, že tu pracuje.

„No dovoľte?!“

„Prepáčte, zmýlil som sa, vy dovoľte,“ odtlačím ju, pretože mi bráni vo vstupe do výťahu.

Jedno, dve alebo tri, rozhodujem sa medzi počtami srdiečok, ktoré zrejme označujú poschodia.

Asi tri, tam budú mať najviac lásky, stlačím tlačidlo. Na moje prekvapenie sa výťah pohne smerom nadol, do suterénu.

„Dobrý deň, vy tu predávate?“ pre istotu sa opýtam pani za veľkou pokladňou.

„Nie, ja tu čakám na električku,“ bezducho sa na mňa zahľadí.

„Chcel by som nejakú lásku.“

„To chce každý, mladý pán. Na aký vek?“

„Nerozumiem.“

„Máme tu od deväť do dvanásť, od trinásť do šestnásť a od šestnásť do devätnásť,“ znudene odrecituje.

„No, to asi nie, viete, ja mám po štyridsiatke.“

„Pane, ale to musíte ísť na prvé srdiečko,“ mávne rukou, akoby odháňala dotieravý hmyz.

Na poschodí nie je veľa ľudí. Môžem nakupovať bez stresu.

„Dobrý deň, potreboval by som nájsť lásku po štyridsiatke, môžete mi poradiť?“

„Vypíšte si dotazník,“ stroho odvetí staršia pani a strčí mi do ruky nejaké papiere.

„Dotazník? Načo dotazník?“ pohľadom prebehnem dvadsať otázok.

„Keď ho nevypíšete, dopadnete ako...“ ukáže na dlhý rad ľudí pre reklamačným oddelením.

„Dobre a v prípade, že zodpoviem, potom...?“

„Naše analytické oddelenie to vyhodnotí a predáme vám lásku ušitú na mieru.“

„Čo to bude stáť?“

„No, láska je teraz drahá,“ usmeje sa.

„Fajn, ale celé mi to pripadá ako veľmi dlhý proces,“ v duchu premýšľam nad najpeknejšou odpoveďou na prvú otázku v dotazníku.

„Hej, dnes jej to trochu trvá. Čím rýchlejšia doba, tým pomalšie prichádza.“

„A nedalo by sa to celé nejakým spôsobom urýchliť. Viete, mám už nejaký vek a...“

„Tak skúste cez internet, mladý pán. Na našej webovej stránke máme aplikáciu a cez ňu si môžete stiahnuť lásky do sýtosti,“ otočí ku mne monitor a kliká na ikonu eshopu.

„Nie, ďakujem. To som práve nechcel, preto som prišiel osobne. Skôr som myslel také niečo, ako pohľad do očí, letmý dotyk rúk, bez predsudkov, bez...“

„Hm, kedysi sme mávali pre tento vek aj zaľúbenie, ale bohužiaľ vyšlo z módy. Možno o pár rokov,“ zahľadí sa na mňa smutným pohľadom.

„Ale to už bude neskoro!“

„Pozrite mladý pán, nemala by som, ale máte dobré oči, tak vám poradím. Najprv si upracte všetok ten bordel pred vaším srdcom, nech sa dá k nemu dostať a po druhé, láskavo si uvedomte, či vôbec chcete lásku vlastniť, keď si ju chcete kúpiť.“

„No prepáčte, aký bordel?“ ohradím sa

„Pracujem tu už dlho a verte mi, kupujú iba tí, čo nikdy také oči mať nebudú.“

Zabuchnem dvere. Miesto lásky som si kúpil víno a pukance. Pozdravím príborník a priľahnem pohovku.

Možno nabudúce, privriem oči.

Prišla. Je nádherná. Usmieva sa.

Chytím ju za ruku a pozvem do srdca.

„Nečakal som ťa. Poď prosím ďalej. A nevyzúvaj sa.“