Kruh života

Silný vietor ohýba konáre. O chvíľu sa spustí lejak. Von sa mi ísť nechce a tak trochu leňoším.

„Chcel by som vrátiť čas! Veľa vecí by som zmenil!“ premýšľam a tok myšlienok sa mimovoľne vleje do detstva.

-----∞------------------------------------------------------------------

Bežím za ňou po kvitnúcej lúke. Chichoce sa a kľučkuje. Chytím ju za ruku, ale vyšmykne sa mi. Zastane až pri jazere.

„Nedobehol si ma!“ víťazoslávne prednesie.

„To neplatilo, mala si veľký náskok,“ zhlboka dýcham.

„Výhovorky,“ zasmeje sa.

„Tak poďme ešte raz.“

„Nie! Už nie. Poďme sa chvíľu rozprávať,“ na prst si namotá pramienok blonďavých vlasov.

„A o čom?“ zneistiem.

„Páčim sa ti?“ Tvár jej rozjasní nádherný úsmev.

„No ...,“ cítim, ako mi vzbĺkli líca.

------∞------------------------------------------------------------------

Spomienka na jej úsmev ma vráti do reality. Vyčítam si, koľko vecí som nestihol. Rozhodnem sa pre krátku vychádzku, napriek nepriaznivému počasiu. Kúpim si trochu času. Prúd vzduchu privial vôňu nezábudiek. Pripomenie mi ženu, ktorá sa mi v živote mihla ako blesk.

------∞------------------------------------------------------------------

Stojí na okraji dažďového pralesa a upravuje si dlhé blond vlasy. Modré oči kradnú všetky moje pohľady. Vstúpiť do sveta víl a nazbierať pár nezábudiek nedovolí stena reality. Súboj otázok a  odpovedí so zmyslami je krátky. Všetko nebolo vyslyšané a všetko bolo vypovedané. Jej srdce sa vlní podľa melódie, moje búši v rytme. Nebolo im súdené spolu si zatancovať.

-----∞------------------------------------------------------------------

Toľko premrhaných príležitostí! Kde všade som mohol byť! Čo všetko som mohol dokázať! Nadávam svojim ambíciám.

„Nebolo času na všetko!“ argumentuje urazená ctižiadostivosť.

Áno! Jeho nedostatok je všetkému na vine! Kúpim si aspoň dvadsaťdva rokov! Prekontrolujem obsah peňaženky a zrýchlim krok.

-----∞------------------------------------------------------------------

Obchod praská vo švíkoch. Postavím sa do dlhého radu čakajúcich a sústredím sa na to, aby ma nik nepredbehol. Po stranách pobehujú prekrikujúci sa pouliční predavači času.

„Mladý pán, nekúpite? Mám pätnásť minút,“ ponúka staršia pani.

„To určite! Za pätnásť minút nestihnem ani...,“ pomyslím si a pokrútim hlavou. Zanovito odmietam i  ďalšie ponuky na hodiny či dni.

„Potrebujem roky!“ Uprene hľadím na blížiaci sa vchod do obchodu.

„Dobrý deň! Koľko času žiadate, pane?“ opýta sa pani pri pokladni.

„Potreboval by som minimálne dvadsaťdva rokov,“ vyslovím želanie a v duchu si rýchlo prepočítam, či  to bude stačiť.

„No, to je dosť!“ usmeje sa.

„Mám toho ešte veľa na práci.“

„Počkajte chvíľu, pozriem sa, či máme ešte na sklade. Prosím, vypíšte mi tento dotazník, najmä kolónku, na čo chcete ten čas využiť a potom aj tuto dolu,“ pichne mi do ruky nejaké papiere.

„To čo je?! V obchode s časom nemajú dosť času?“ pomyslím si a vypíšem poukážku na voľný čas.

Mám dojem, že to trvá už príliš dlho a nahnevane sa poobzerám. Pohľad sa mi stretne s množstvom prekvapených.

„Toľko času vám, bohužiaľ, predať nemôžeme,“ prileje olej do tlejúcej zlosti pani predavačka.

„Prepáčte, vystál som rad! Odmietol som množstvo ponúk! A vy mi teraz poviete, že nemáte?!“ Cítim, ako mi vzbĺkli líca.

„Pochopte ma. Čas si kupujú skôr Nezrelí a vy ste podľa dotazníka už dávno za zenitom,“ pichá prštekom do lajstra.

„Veď práve preto potrebujem čas!“ zrúknem.

„Pokojne, pane,“ chlácholí ma.

„Ujo, nezdržujte! Aj my si chceme niečo kúpiť, “ ozve sa mi za chrbtom.

„Budem sa sťažovať!“ skúsim hrozby.

„Pokojne, ak si myslíte, že to k niečomu povedie. Je to váš čas,“ vhodí môj dotazník do krabice označenej názvom Zrelí.

„Zrelý? Na čo som zrelý?!“

Prikloní sa ku mne a zašeptá: „Ste zrelý posunúť sa ďalej.“

„Kam?!“ rozhodím rukami.

„Asi to nechápete. Predávame najmä tým, ktorí sa ešte nenaučili žiť. Neustále sa vracajú a nakupujú dni, hodiny či roky. Nevážia si, nemyslia a reklamujú. Spoliehajú sa na skladové zásoby a pritom nevedia využiť ani to, čo máme v regáloch. Vy ale čas už nepotrebujete,“ vysvetľuje s úsmevom.

Nechápavo pokrútim hlavou.

„Skúste v tom dome na rohu, označenom kruhmi. Tam vám povedia viac. Mám tu ďalších zákazníkov,“ ukáže rukou a pristúpi k brčkavému mladíkovi.

-----∞------------------------------------------------------------------

„Dobrý deň,“ uvíta ma drobná ženička.

„Dobrý deň, neviem, či som tu správne, ale...“

„Uvidíte sám. Koľko kruhov ste už prekročili?“ usmeje sa.

„Kruhov? Neviem presne, čo myslíte.“

„Myslím vašu zrelosť a umenie žiť,“ ukáže na koženú pohovku a sadne si do kresla oproti.

„Podľa dátumu narodenia som zrelý, ak nie prezretý.“ V duchu sa zasmejem na vlastnom vtipe.

„Umenie žiť? Často nad tým premýšľam. Chcel by som si život viac vychutnať, ak mi rozumiete,“ usadím sa na gauč.

„Vek je len číslo a nemá vplyv na zrelosť človeka. Premýšľanie a pochopenie sú cestou. Niektorí z nej zišli a teraz sa tlačia v obchode s časom,“ posmešne utrúsi.

„Urobím vám niečo? Dáte si kávu?“ Postaví sa a podíde k pultu.

„Áno, ďakujem. A ... nemyslíte si, že každý chce viac času? Napadá mi...“

„Myslíte smrť?“ Položí predo mňa plný hrnček. Odsypem z cukru.

„Napríklad.“

„Všetko je o kvalite života. Ak budete iba prežívať, nebudú vám stačiť ani veky, aby ste sa pred neodvratným koncom zbavili dojmu, že ste prežili prázdny život.“

„Chápem, mal by som teda život naplniť, napríklad prácou, deťmi... Toto myslíte?“

„Stále nechápete, že? Spomínali ste čas. Poznám ľudí, čo za minútu dokážu precítiť v živote viac ako iní za roky. Všetko stojí na detailoch, ktoré život ponúka na každom kroku. Poznáte príbeh o dvoch ľuďoch, kráčajúcich po obrovskom jablku?“ Zaleje si čaj.

Pokrútim hlavou.

„Prvý sa volá JA, druhý TY. JA sa rozbehne, aby bol prvý pri čomkoľvek, na čo pri svojej ceste po povrchu šupky natrafí. TY sa neponáhľa, postojí, popremýšľa a zavŕta sa do dužiny. JA nikdy neokúsil jej sladkosť.“ Vytlačí citrón.

„Dosť krátky príbeh,“ usmejem sa.

„Príbehy sú rôzne. U niekoho rozhoduje dĺžka, u iného hĺbka,“ opätuje úsmev.

„Na začiatku ste spomínali akési kruhy,“ premiešam kávu.

„Kruhy života.“

„Nikdy som o nich nepočul.“

„Každá drobnosť, ktorú často prehliadneme, môže byť začiatkom nového kruhu. To je umenie žiť, ktorému sa treba učiť. Čas nič neznamená, keďže kruhy sa hýbu naprieč ním. Podstatné je pochopenie, to je kľúč k uzavretiu kruhu. Ak sa spojí, je možné ho prekročiť a roztočiť ďalší.“

„Moment, práve som sa stratil.“

„Potrebujete niekoho, kto vás bude sprevádzať,“ rýchlo vstane a zmizne vo vedľajšej miestnosti.

„Počkajte, ešte ste mi...,“ postavím sa.

„Ahoj!“ vojde vysoká blondína a objíme ma. „Aj objatie je kruh,“ usmeje sa, čím rozoženie moje rozpaky.

„Kde som ju len videl?“ pomyslím si.

„Porozprávame sa?“ na prst si namotá pramienok blonďavých vlasov.

„Určite ju poznám!“ Chytím ju za ruku.

„Dobehol si ma,“ zasmeje sa.

„Spomienky som hladila a vyrovnávala, aby nemali rožteky. Kruhy a hrany nejdú dokopy a...“ privinie sa ku mne.

„Mám jeden prerušený kruh, čo s ním?“ Zahľadím sa jej do očí.

„Nájdeš niekoho, komu sa ten jeho tiež pretrhol,“ na tvári sa jej objaví tak dlho hľadaný nezabudnuteľný úsmev...