Kapsula

Rýchlo vyskočím z postele. Dnes mám ďalšie výdenie. Je tomu presne dvanásťtisíc a tri dni, čo som na svete. Rozhodol som, že to oslávim nejakým netradičným skutkom. Niečo pekné urobím, aby som si tento deň pamätal.

Veľký kŕdeľ škriekajúcich vrán sa mi márne snaží spochmúrniť náladu. Ani zatiahnutej oblohe sa to nedarí. Pískam si obľúbenú melódiu a pohľadom prehľadávam ulicu. Musím vykonať dobrý skutok.

Tam! rozbehnem sa k staršej pani, ktorá s námahou stúpa do kopca a vlečie tašku s nákupom.

Zočí ma, niečo vykríkne a zrýchli. Zdá sa, že tú vyčerpanosť iba hrala. Dokonca i tú starobu, keďže mi rýchlo mizne z dohľadu. Lapám po dychu a hľadám ďalšieho adepta na moju pomoc. Zaujme ma malý obchod na rohu ulice.

„Život,“ prečítam reklamný pútač. Som si istý, že včera tu predajňa nebola. Zvedavosť je silnejšia, ako odpor k nákupom.

„Dobrý ...“ zvyšok pozdravu pohltí zhíknutie.

„Dobrý deň,“ usmeje sa pani za pultom. Má na sebe... vyzerá to ako pyžamo. Zelené s bielymi sloníkmi, vhodné možno pre moju dcéru.

Myslím, že tento obchod veľmi rýchlo skrachuje, kalkulujem po sčítaní bielych sloníkov a prázdnych regálov.

„Želáte si?“ zakýva na mňa.

Tá pani asi nie je úplne v poriadku, otočím sa a otvorím dvere.

Možno potrebuje pomoc, ozve sa vo mne dnešné predsavzatie. Vrátim sa rozhodnutý urobiť dobrý skutok.

„Čo tu predávate?“ žoviálne si pripravujem živnú pôdu pre rýchlu pomoc.

„Všetko, čo život prináša,“ vytiahne zelenú krhličku spod pultu.

Nejaká filozofka, nie? pomyslím si a sledujem ako zalieva malý kaktus.

„Takže toto je kvetinárstvo?“

„Môže byť,“ usmeje sa a odtrhne z rolky mikroténové vrecko.

No nehovorím? Musíš byť opatrný, mohla by ťa uhryznúť, napadne mi.

„Hlavne predávam kapsule.“

„Kapsule? Aké kapsule?“

„Časové,“ vytiahne kovovú nádobu.

Vyzerá, že všetok tovar má pod pultom. Načo sú jej potom regály?

„Vy ešte takú nemáte, že mladý pán?“ oprie sa o starožitnú pokladňu.

„Nie, načo by mi bola?“

„No, ľudia tam dajú nejaké veci, aby sa pripomenuli budúcim generáciám. Potom to zahrabú, zamurujú alebo inak ukryjú a veria, že raz to niekto nájde.“

„Nechápem. Prečo to skrývajú, keď chcú, aby to niekto našiel.“

„To je symbolika. A zároveň je to aj z praktických dôvodov. Aby to odolalo zubu času.“

„Hm, takže vy tu predávate nejakú kovovú urnu a kaktus, áno?“

„To nie je kaktus,“ natiahne na ostnatú rastlinku vrecko.

„Nie? Aha, no a potom to je čo?“

„Nešťastie,“ vážne mi pozrie do očí.

Uhnem pohľadom a zachytím sa na prvom sloníkovi.

„Hm, máte tu ešte niečo zaujímavé na predaj?“

„Čo len chceš synak,“ usmeje sa.

„Máte teda aj šťastie, že?“

„Samozrejme,“ zohne sa pod pult.

„Počkajte teta! Rozmyslel som si to. Radšej mi odvážte takých dvadsať deka nešťastia.“

„To nepôjde. Nešťastie sa nedá odvážiť. Jedine na kusy.“

„Dobre, tak mi dajte...“ v duchu počítam.

„Päť kusov nešťastia a jednu tú kapsulu.“

„Všetko?“ vytiahne spod pultu piaty kaktus a balí ho do mikroténu.

„Áno. Čo to stojí?“

„Päť vrások,“ ťukne do pokladne.

„Prosím?!“

„Ďakujeme za nákup,“ usmeje sa a zakýva dlaňou.

Tá pani..., no radšej pôjdem, pomyslím si a vezmem nákup.

Bežím dolu ulicou, pevne rozhodnutý urobiť niečo pekné. Za mestom zahnem k zrúcanine mlynu. Rýchlo skontrolujem okolie. Výborne, som tu sám. Kľaknem si a vyberiem pár tehiel. Odhrniem nános starého muriva a kapsulu zatlačím do vyhĺbeného otvoru.

V duchu si predstavím päť najbližších osôb a vložím kaktusy do urny. Zavriem a zahrniem zeminou.

Vraciam sa plný radosti a zadosťučinenia. Dobrý pocit mi nemôže pokaziť ani päť nových vrások, ktoré som si nahmatal na čele. Popiskujem obľúbenú melódiu a teším sa domov. Ich nešťastie som zahrabal hlboko. Zostáva len šťastie.

Už viem, čo pekné urobím zajtra. Budem mať predsa dvanásťtisíce štvrté výdenie...