Dvanásta noc

V tomto svete existuje láska tak hlboká, že prekoná aj hranice smrti. Láska, ktorá sa zrodí z nekonečnej nádeje a nepoddajného srdca, schopného vytvoriť cestu tam, kam žiaden smrteľník ísť nemôže.

Sebastian a Lívia boli dvojicou, ktorá žila pre okamihy. Sebastian bol umelec, ktorý si vždy nesmierne cenil jednoduchosť. Maľoval obrazy lesa a jeho tajomstiev. Lívia bola milovníčkou kníh, živým slovníkom citátov a myšlienok, ktoré vždy dokázali Sebastiana inšpirovať. Ich dni boli plné drobných radostí, prechádzky po lese, nočné rozhovory pod hviezdami a plány, ktoré si zapisovali do malého koženého denníka.

Všetko sa zmenilo jedného januárového dňa, keď ich svety rozdelila tragédia. Lívia zahynula pri nehode, krátky moment chaosu, ktorý Sebastiana obral o jeho svetlo. Jej smrť bola taká náhla, že ani nestihol povedať zbohom. Odvtedy každý deň navštevoval ich obľúbené miesto, kamenný oltár ukrytý v tieni lesa. S denníkom v rukách modlil sa k osudu, aby mu vrátil jeho stratenú lásku.

V predvečer Dvanástej noci, keď les zahalila hustá hmla, Sebastian sa opäť postavil pred oltár. Jeho ruky zvierali denník, stránky nasiaknuté atramentom a slzami. Začal hovoriť ticho, jeho hlas bol takmer šepotom, akoby slová neboli určené pre tento svet.

„Ak by slzy dokázali postaviť schodisko a spomienky cestu, šiel by som rovno do neba a priviedol ťa späť,“ povedal. Každé slovo bolo plné bolesti, každý výdych niesol prísahu. Stromy navôkol mlčali, akoby svet nechcel odpovedať.

Tej noci sa niečo zmenilo. Keď odbila polnoc, les sa prebudil. Stromy zašumeli, hmla sa zdvihla a na mieste, kde bol oltár, sa zjavil starý kamenný oblúk, ktorý tam nikdy predtým nebol. Svetlo, jemné ako prvý závan jari, prenikalo oblúkom. Vzduch naplnil zvláštny pokoj, akoby les zadržal dych.

Sebastian pocítil, že toto je jeho šanca. No zaváhal. „Čo ak je to len prelud?“ pýtal sa sám seba. Keď otvoril denník, jeho pohľad padol na posledný záznam, ktorý napísala Lívia: Nikdy neprestaň veriť v zázraky, Sebastian. Niekedy sa dejú, len inak, než si predstavujeme.

S novo nájdenou odvahou prešiel oblúkom.

Ocitol sa v mieste neopísateľného pokoja. Nebo nebolo plné anjelov a oblakov, ale krajinou, kde myšlienky plynuli ako rieky a láska obkolesovala všetko ako hrejivý plášť. Pri brehu jazera, ktoré jemne žiarilo, stála Lívia. Mala na sebe biele šaty z ich svadobného dňa. Jej tvár žiarila tou istou radosťou ako kedysi.

„Sebastian?“ zašepkala. Jej hlas bol plný prekvapenia a lásky. „Ty si tu?“

„Nemohol som bez teba žiť,“ povedal Sebastian, jeho hlas sa triasol. „A vedel som, že ak ťa nedokážem priviesť späť, potom nemá zmysel zostávať.“

Lívia ho objala, jej ruky boli teplé ako spomienka. „Je tu pokoj, Sebastian, ale žiaden pokoj nemôže nahradiť teba.“

Vzal ju za ruku. „Poď so mnou. Mám cestu. Možno nie je správna, možno len na chvíľu, ale skúsme to.“

Lívia prikývla. „Ak si so mnou, ničoho sa nebojím.“

Prešli oblúkom späť. Les, predtým tichý a pochmúrny, ožil. Stromy zašumeli životom, hviezdy nad nimi svietili jasnejšie ako kedykoľvek predtým. Prechádzali sa po cestičkách, držali sa za ruky a na každom kroku cítili, že čas pre nich získal iný rozmer.

Tej noci dostali dar. Noc, ktorá netrvala iba niekoľko hodín, ale celý život. Sebastian a Lívia opäť zažili všetko, čo stratili. Prežili prvé stretnutie, vychovali deti, smiali sa pri večeroch plných príbehov a držali sa za ruky, až ich vlasy zafarbilo striebro. Každá hodina bola darom, každá chvíľa pripomienkou ich nezlomnej lásky.

Keď sa noc blížila ku koncu, opäť stáli na brehu lesa. „Ďakujem,“ povedala Lívia. „Nie preto, že by tu bolo lepšie ako v nebi, ale preto, že som mohla byť s tebou.“

Nasledujúce ráno nikto neveril Sebastianovmu príbehu. Ale keď prešli okolo lesného oltára, uvideli tam súsošie milencov, ktorí sa držali za ruky. Ich tváre vyžarovali pokoj a lásku. Sebastian vedel, že aj keď ich noc mohla byť len dočasná, ich spojenie bolo silnejšie ako hrádza medzi dvoma svetmi. Pretože niektoré lásky sú nielen večné, ale aj neoddeliteľné.