
Drevené srdce
Martin RepaVietor privial množstvo malých výsadkárov púpavy. V mračne si nikto nevšimol nenápadné semienko Duba Letného. Jeho popisné číslo je Dubík 265777, ale všetci ho volajú jednoducho... Dubík.
Dopadol som výborne, čo oceňujú obdivnými citoslovcami Púpavičiari, ktorí ešte visia vo vzduchu. Iné to je s tými, ktorí už dopadli. Nárek a hulákanie mi pripadá trochu nemiestne. V lese sa predsa revať nemá. Mnoho z nich ma upodozrieva, že som už absolvoval nejaké zoskoky, pretože som dopadol na korienky a nie na korunu, čo nie je ich prípad. Ich nadávanie naberá na intenzite a vulgárnosti. Našťastie lezú na nervy aj vetru, takže ich odfúkne ďalej. Pekne sa usadím v mäkkej hline, ofúkam oškreté korienko a oddám sa myšlienkam. V duchu ďakujem najstaršiemu dubu Vekov, ktorý každú noc šeptal poučné slová pre život v lese. V rodnej Dúbrave ho počúvali nielen mladé semienka, výhonky, lístky či konáriky dubov, ale aj iných stromov a kríkov.
Konečne môžem prežiť vlastný život, ten o ktorom som toľkokrát snil. Nádhera! Som voľný a všetko mám pred sebou. Hádky konárov, chichotanie listov, či vystatovanie mladých semienok sú preč. Som sám so svojimi snami, ktoré vo mne dozrievali. Pri počítaní hviezd na nočnej oblohe, pri rozprávkach mesiaca či príbehoch vánku z ďalekých krajín. Zelenali sa pri každom slnečnom dni v očakávaní svetlej budúcnosti. Čakal som, že polietam trochu dlhšie a uvidím kus sveta, ale žaluď, ktorého mi vylosovali, bude asi trochu lenivý a evidentne má strach z výšok. A tak sme dopadli neďaleko rodnej Dúbravy.
Nechcem si však kaziť prvé dojmy. Rýchlo sa vysemením a začnem sa venovať okoliu. Nemohol som dopadnúť lepšie. Super černozem, veľa vlahy a doteraz som nezočil žiadneho škodcu. Nevidím ani nijaké iné stromy a tak sa zdá, že tu budem sám. To je šanca pre dozretie mojich úvah, ktoré ma už dlhšiu dobu prenasledujú. Duby celkovo radi myslia, čím sa odlišujú napríklad od menej chápavej Jelše, hlúpeho Hrabu, či úplne natvrdlej Tuje. A ja patrím k tým hĺbavejším typom ešte aj medzi premýšľavými Dubmi. Myšlienky o význame lesného hospodárstva, výsadbe škôlok či klčovaní pralesov ustupujú do pozadia a čoraz prenikavejšie sa o slovo hlási tá, na ktorú nepoznám odpoveď. Aká je moja úloha v tej obrovskej záplave života, zvanej Flóra?
Sled úvah náhle preruší akési svrbenie v mojom podbrušku, ktoré sa rýchlo mení na tupú bolesť. Po jej ústupe pociťujem vzrušenie. Som plný túžob, čo ma mätie. Dub Vekov nikdy nešeptal o tom, že z túžob sa praská. Ja však ten pocit mám.
„Ááa," niečo sa derie z mojej zadnej časti. Myslím, že nie som ďaleko od pravdy, ak poviem, že to bude asi prvý klíček či výhonok. Nazvem ho Vyhonik Prvý. Na jednej strane ma trochu škrie, že sa už nebudem môcť v pokoji venovať mojim pálčivým myšlienkam, na druhej strane som rád, že mám kamoša. Vyhonik však nezdieľa moju radosť. Jeho nepríjemný až arogantný výraz vystrieda dlhý nádych. Bez ďalších okolkov sa zaryje do zeme. To sú dnes vyhoniky! Ani to nepozdraví a zalezie do zeme. Opätovne sa začnem venovať svojím veciam. Mám pocit, že sa do mňa vlieva nová energia.
„Ale... čo...“ rozbolí ma koruna. To snáď nie je pravda. Koruna mi praskne a lezie z nej ďalší Vyhonik. Tento je oveľa zhovorčivejší. Po niekoľkých ľahkých zoznamovacích otázkach, na ktoré by určite vedela odpovedať aj taká Jelša, začne Vyhonik Druhý rozprávať o tom, čo si myslí o mne a o mojom vnútre. Nehovorí lichotivo, napriek tomu sa bavím. Vyzerá veľmi smiešne, keď je celý zababraný od nejakého slizu. Myslím, že spolu zažijeme veľa zábavy. Momentálne ho však začínam ignorovať, pretože pri pohľade naň mi svieti do očí. Porozprávame sa večer.
Odvrátim zrak a zaujme ma... áno, niečo sa tam hýbe. Asi na dĺžku tridsiatich listov klíči... Breza. Áno, je to breza a ešte k tomu aká. Pre nás duby sú brezy niečím výnimočným. Majú nádych exotična. Pochádzajú až zo Sibírskych tundrí. Bývajú však namyslené a panovačné. Dúfam, že táto taká nebude. Vyzerá, že je to ešte len nažka brezy Bielej. Pokúšam sa na ňu čosi zašeptať, ale môj hlas nemá ešte ten správny stupeň a tak vynadám obom Vyhonikom a uzavriem sa do seba.
Dubík postupne rástol, z výhonkov sa stali konáriky, z konárikov konáre. Bol to nádherný Dub. Plný sily a všetkého, čo tieto stromy predstavujú. Jeho korene boli pevné a tvrdé, schopné predrať sa aj tou najpevnejšou zeminou. Kmeň bol dlhý, široký a rovný. Veľa ďatľov a červotočov si na ňom vylámalo zobáky a zuby. Tomu všetkému kraľovala jeho nádherná košatá koruna, ktorá svojou veľkosťou a zároveň krehkosťou často predčila aj Jasene, ktoré sú touto vlastnosťou korún povestné. To, čo však bolo na Dubíkovi najkrajšie, nesúviselo až tak veľmi s krásou statného stromu. Bola to múdrosť dubov ukrytá v generáciách a zdedená po otcovi. Láskavosť zdedená po mame Vode. Neha zdedená po krstných rodičoch Slnku a Mesiaci. A bola to aj rozvážnosť, ukrytá v radách strýka Vánku. Možno práve tá mu bránila v tom, po čom mu srdce prahlo už viac letokruhov.
Aj Breza vyrástla. Dubík už vie, že sa volá Brezá 265777, všetci v lese ju však volajú jednoducho Brezá. Jedna lesná čistinka, dva nádherné stromy. Idylka. Spolu vyrástli. Spolu prežili dlhé zimy, keď mohutný dub chránil krehkú brezu pred severnými vetrami. Spoločne prežili kruté letné horúčavy, keď svojou korunou bránil prieniku pichľavých slnečných lúčov a dlhými koreňmi zabezpečil dostatok vlahy pre tú, ktorú mal radšej ako seba. Spolu tancovali v rytme veternej samby. Spolu kvitli, spolu opadávali. To všetko ich spájalo... a zároveň odsudzovalo. Dubík sa stával čoraz viac mĺkvejším. Bolo to zvláštne, pretože ho celá čistina, dokonca celý les poznali ako šťastnú a veselú povahu.
Áno, mával som takú povahu. Vedel som, že som veselý najmä kvôli Brezej. Neboli to násilné vtipy. Vychádzalo to jednoducho zo mňa. Žongloval som s hniezdom plným vtáčat, zavalil konárom poľovníka alebo triafal žaluďmi drobné hlodavce a... smial sa skoro celý les. Aj ona. Jemne ševelila drobnými konárikmi a nádherne sa belela. Každým dňom mi bola milšia.
Najprv som si nadával.
„Dubík, neblbni, veď Ty predsa máš aj samičie aj samčie orgány.“ Pri pohľade na ňu, som však bol ochotný podstúpiť ťažkú cestu prírodného asociála a stať sa asi prvým stromom, ktorý si nájde partnerku. Tá partnerka dokonca nebude ani z môjho druhu či čeľade a ani z mojej krajiny. Ale s tým sa budú musieť vysporiadať skôr ostatní obyvatelia lesa. Hlavne drzé šípkové kere, ktoré vždy hlásali čistotu čeľade. Okrem toho, že po nás občas hodia pár šípok, sa zatiaľ nič výnimočné nedeje. Brezá však naozaj stojí za to. Nádherné štíhle boky. Biela kôra, kde tu lemovaná jemnou brázdičkou, vyvolávajúcou tie najnižšie pudy. Krásna spodná severná časť, husto zarastená machmi a lišajníkmi. Vyzývavé a mierne lepkavé rúžové blizničky, lákajúce nielen hmyz. Úžasné je aj jej vnútro. Okrem potentného párika sýkoriek mala v sebe Brezá aj hrdosť, bojovnosť striedanú s hanblivosťou, sprevádzanú koketným belením. Nádherne voňala, veď sa z nej robí aj šampón. Vždy bola upravená. Pri tenise so splašenou andulkou či pri golfe s krtkom mávala jemné líčenie z malých húb. Ak ma chcela rozveseliť, nalíčila sa prašivkami, ktoré sa pri každom jej úsmeve rozprskli. Keď sme išli na večerný lesný bál, posiala si kmeň veľkými hubami a všetky listy jej krásne stáli a mne potom zase stáli všetky žalude. Venovala sa aj móde. Najviac sa mi páčili jej jarné kolekcie. V korune mávala zapletený venček z jej vlastných našiek, kvitnúcu tvár a nový biely šat. V kontraste s okolitou rozzelenenou čistinkou vyzerala veľmi romanticky. Miazga mi v kmeni prúdila oveľa rýchlejšie, dokonca vyvierala aj von. Každú chvíľu som bol lepkavý.
Mala aj veľký zmysel pre humor. Vždy, keď sme v zime oplešateli, tvrdila mi, že je to moderné. Aj v zime bola nádherná. V snehovej čiapke a bielom šále. Už len skočiť k nej a...
To bol Dubíkov problém. Nikdy sa Brezej ani len nedotkol. Chcel to a veľmi po tom túžil. Na druhej strane sa toho bál a hanbil sa. Problémom bola vzdialenosť. Niekedy sa ich končeky letmo dotkli v podpichovačnom závane vetra, ale boli to len okamihy. Ona sa zabelela a odtiahla, on sa zažaludil a skoro vždy omdlel. Niekedy uvažoval aj o zmenšení tej vzdialenosti, ktorá ich rozdeľovala. Spomínal si, že dub Vekov kedysi šeptal o zvláštnych chodiacich stromoch, ktoré sa vedeli presunúť za vlahou a volali sa Mangrovníky. Nikto však o nich na lesnej čistinke nepočul a tak sa táto myšlienka postupne vzďaľovala. Jedného zamračeného popoludnia privial južný vietor na lesnú čistinku dvoch nových a hlavne nezanedbateľných obyvateľov lesnej čistinky.
Dnes viem, že to mala byť skúška našich citov s Brezou. Boli to Hedera Helix, ktorú u nás nazývali Brečtan a Sekvoja, čiže mamutí strom. Ja som ich volal Hedera a Mamut. Obidvaja mali ten južný temperament a tak nemali problém upútať pozornosť ostatných obyvateľov lesa. Mamut sa okamžite stal hlavným sexsymbolom v lese. Bol mohutný a vlastne všetko mal obrovské. Ťažil z toho, že všetci sa mu mohli pozerať len na spodné partie, ktoré, musím uznať, boli niečo nepredstaviteľné. Jeho korene boli asi trojnásobok mojich. Tešil som sa, že na rozdiel odo mňa, má kmeň plný nerovností. Bol to však omyl, pretože mi všetci začali tvrdiť, že je to veľmi sexi. Jeho korunu nikto nevidel, pretože je veľmi vysoko. Pamätám si ju len matne, pretože Mamut rástol ako z vody. Pohľad na korunu si les vychutnával asi len jeden letokruh. Tak ako veľké boli jeho fytomorfné znaky, obrovský bol aj jeho šarm a schopnosť ovplyvňovať ostatných. Hneď mal všade známych a kamošov. Ja som sa však nejakou záhadou jeho kamarátom nestal. Možno cítil, že ho na jednej strane obdivujem a na druhej nenávidím.
Je to zaujímavé, pretože my stromy nenávidíme prakticky len tých, ktorí nám ubližujú. Moja nenávisť k Mamutovi pramenila zo žiarlivosti. Nedalo sa nevšimnúť, že Brezej nebol ľahostajný. So mnou stále trávila dostatok času, ale mal som pocit, že to robí skôr z ohľaduplnosti. Už to nebolo to hranie a bavenie sa plné entuziazmu. Často som ju pristihol zamyslenú až smutnú. Niečo ju trápilo a ja som nevedel čo. Vtedy nie. Za vinu som to kládol Mamutovi. Rozhodol som sa, že sa ho nejakým spôsobom zbavím. Ale ako? Všetci, čo kedy voči mne niečo mali, ale báli sa mojej veľkosti, teraz stratili zábrany. Mamut všetkých štval proti mne. Už to neboli len šípkové kríky. Keďže mal známosti na správnych miestach, odhlasoval na zasadaní ďatľov, že ma totálne poďobú. Oveľa viac ma nahnevalo jeho hlasovanie na bobrej rade. Začalo mi pár krušných letokruhov. Brezú som viac krát pristihol pri koketovaní s ním. Za bieleho dňa, bez náznaku ostychu. Zúril som. Myslel som, že som ostal úplne sám. Pomocná ruka nečakane prišla zo strany Hedery. Hedera nebola príliš pekná. Nemala v podstate žiadny kmeň, ba ani korunu. Bola to len akási spleť listov. Všetky nedostatky však kompenzovala ohybnosťou, obratnosťou šeptania, vtipom a hlavne vyžarovaním totálneho sexepílu. Jej rozštepy a špagáty vo mne rozohrali všetky žalude a moje telo dostalo takzvaný gaštanov efekt, keď sa všetky konáre, výhonky a listy napnú do svojej najdlhšej formy a nechávajú sa unášať pocitom mravenčenia. Hedera, drahá Hedera.
Opäť som začal dýchať a žiť. Ak s niekým spojíme budúcnosť, je prečo žiť. Mylne som sa domnieval, že vystriedala Brezú na tróne v mojom srdci. Môj život začal patriť Hedere. Mal som rád jej šteklenie, keď sa po mne vinula, aby si našla najlepšie miesto na slnenie. Zabudol som na vôňu brezy...
Prestal som vnímať reálny svet. Ukájal som sa myšlienkou, že som šťastný s Hederou. Nevnímal som snahu Mamuta o Brezú. Nevidel som, ako ho odmieta a vyčitavým pohľadom nás sleduje. Nevšimol som si ani Hederine pokukovanie po Mamutovi. Bol som slepý. Vtedy. Nenávisť k Mamutovi upadla a k Brezej som cítil iba akýsi nepokoj spojený s nostalgiou. Niečo medzi nami bolo, ale brezy sú hrdé a ja som bol slepý. Aj vzťah Mamuta ku mne sa začal meniť. Presvedčilo ho, že už nechcem Brezú a hlavne, že som si získal Hederu. Vysvetľoval mi aj to, ako je dobré mať všade známych. Tešilo ma, že sa stávam opäť obľúbeným. Hnevalo ma len to, že Brezá si to nemyslela. S Hederou som bol spokojný. Občas ma hnevali jej návrhy. Aby som sa premenoval na Hedera či by som na ňu neprepísal trochu zeme v okolí. Nevšimol som si, ako mi postupne začala ukrajovať z môjho zorného uhla. V slabých chvíľach som si spomenul na výstražné šeptania duba Vekov o ochrane pred nebezpečnými brečtanmi, ale vzápätí som len mávol konárom a pustil chmúrne myšlienky von z koruny. Chcel som sa radšej baviť a tak, keďže bobri boli už aj moji kamoši, huckal som ich na neďaleký poľovnícky zrub. Radosť mi občas narušil smutný pohľad Brezej. Mamut pritvrdil v milostných výpadoch voči nej. Mrzelo ma to, možno bolelo, ale vzťah k Hedere a čriepky urazenej stromej ješitnosti mi bránili zasiahnuť. Nechcel som si priznať, že som Brezej nikdy nenaznačil, čo k nej cítim a ona bola príliš hrdá na to, aby niečo aktivizovala. Mamut bol čoraz častejšie prchký a zlostný, Hedera stále viac panovačná a majetnícka. Čo sa to stalo s našou lesnou čistinkou?
Získal som obdiv tých, ktorí mi za to nestáli a stratil som tú, ktorá stála za všetko. Aký zložitý je život vo Flóre. Na niečo sa tešíte neviem koľko letokruhov, snívate o tom, predstavujete si, aké to bude. Líhate i vstávate s myšlienkou na ňu. A potom príde niečo či niekto a vy to všetko vymeníte za pozlátko falošného priateľstva či vzťahu. Nie, takto to predsa nemôže skončiť. Poznám Brezú odkedy bola ešte nažkou a chcem ju spoznávať aj ďalej. S Hederou sa v poslednej dobe aj tak stále hádame o výslnie a Mamutové oplzlé vtipy už nikoho v lese nebavia. V lese je v poslednej dobe ticho.
Povrávajú sa hrôzostrašné historky o stavaní ľudskej diaľnice. Vrany vykrikujú poplašné správy o nahnevanom lesníkovi, ktorému bobri rozobrali zrub. Hedera je každý deň nervóznejšia. Tvrdí, že ju vyklčujú ako prvú. Robí paniku a lezie mi tým na trieslovinu. Mamut prestal brať ohľad na ostatných. Uzavrel sa do seba a začal ešte viac rásť. Jeho koruna prepúšťa stále menej svetla. Nikto nevie, čo bude ďalej. Jediná Brezá v celej svojej kráse pôsobí pokojne. Je nádherná. Pozriem na hysterickú Hederu, ktorá je pre istotu teraz bez listov a pripadá mi len ako kôpka nervov. Viem, nedá sa porovnať s brezou, ale strojcom osudu som ja. V poslednej dobe ma začala Hedera škrtiť silnejšie ako obvykle. Neviem, ako mi to mohlo niekedy pripadať sexi. Jej stisk má naozaj silu, ale zatiaľ dýcham, mám relatívne dosť slnka a je mi dobre. Moje listy sa sťažujú, že im berie teplo a svetlo a korene sa ponosujú na kradnutie vlahy. Je stále mohutnejšia, zatiaľ čo ja, viac a viac chradnem. Nebránim sa tomu. Zaslúžil som si to. Predzvesť skazy ma núti k záverečnej bilancií. Duby sa dožívajú štyristo až šesťsto rokov, niektoré ako napríklad dub Vekov sa dožijú aj dvetisíc rokov. Mojich sto dvadsať mi pripadá ako kvapka v mori času.
O odchode som veľa krát rozmýšľal a vedel som určite, že tu nechcem ostať sám, veď brezy sa dožívajú oveľa menej. Musí byť hrozné, keď s niekým prežijete celý život a on vám jedného dňa odíde. Z depresívneho bilancovania ma vytrhne pohľad Brezej. Necítim v ňom výčitky. Práve teraz chápem, ako veľmi ju poznám. Energia, ktorá z nej sála, akoby mi chcela vrátiť chuť do života. Zmeniť tok času a oživiť všetko to, čo zavial. Plná odpustenia, súcitu a nehy. Hladí ma, mazlí sa mi s korunou, šeptá slová radosti. Cítim však aj chlad, ktorý sála zo smrteľného objatia Hedery. O čo láskavejším pohľadom sa ma Brezá snaží uzdraviť, o to pevnejším zovretím ma dusí Hedera. Viem, kto tento súboj vyhrá. Z tmy sa začínajú vynárať prvé spomienky. Noci plné hviezd a túžob, perfektný dopad na lesnú čistinku, detstvo, dospievanie. V spomienkach sa miesi smútok i radosť. Veď vo všetkých je Brezá, ktorú som miloval a milujem. Áno, milujem. Stisk je neznesiteľný. Z posledných síl vystriem konár k Brezej. Dotkneme sa a... viem, že som s ňou naposledy. Hedera zlostne zasipí, tráva smutne zašumí. Z neďalekej Dúbravy sa ozvú žalmy lúčenia dubov. Posledné stisnutie, posledný pohľad a zašeptanie toho, čo som mal zakričať už dávno.
„Milujem Ťa Brezá! Vždy som Ťa miloval a vždy budem!“ Ďalšie slová mi už smrteľné objatie nedovolí. Myšlienky sa rútia veľkou rýchlosťou na dno tmavej priepasti.
Je mrazivé ráno neskorej jesene. Horár Gondáš si vyšiel na obvyklú prechádzku. Dnes má v pláne vyhliadnuť si nejaký pekný strom na nový zrub. Na svojej obhliadke narazil na veľmi zvláštnu čistinu. Úplne ticho. Žiadne vtáky, žiadny šum. Gondáš už už chcel odísť, aby nenarušil akúsi posvätnosť tohoto miesta, ale zrak mu padol na veľmi vysoký strom. Bol síce úplne obtočený a zarastený Brečtanom, ale aj tak sa dalo spoznať, že ide o vzácnu Sekvoju.
Neďaleko od Sekvoje ho zaujalo niečo iné. Dva mŕtve stromy prepletené konármi. Tmavý dub a šedá Breza. Ich spojenie znamenalo pre Gondáša niečo mystické. V spojení dvoch tak rozdielnych stromov uvidel kus symboliky.
Sekvoja bola určená ako náhrada za zničený zrub. Gondáš z nej urobil nádherný zrub a spravil z neho turistickú atrakciu. Ukazoval ju dovtedy, kým ho nezmlátili chlapi z Greenpeace. Brečtan sa stal nosnou rastlinou pre zákutie v Gondášovej horárni, zvané zimná záhrada. Týmto spôsobom bol nepriamo odsúdený na život v sklenej klietke, kde síce má dostatok vlahy ale už nikdy nezažije pohladenie slnka či vánku. Nad tichou Dúbravou vyčnieva nahé bralo, na ktorom ľudia postavili zámok.
Zo zámku je nádherný výhľad, ale turisti sem chodia aj kvôli niečomu inému. Zámok sa môže popýšiť vstupnou bránou o ktorej koluje pekná legenda. Brána je vyrobená z pevného dubového dreva. Jej kraje lemujú pásy brezových vetvičiek. Symbolizuje prekážku aj spojenie zároveň. Spojenie duba a brezy, sily a krehkosti, muža a ženy. Nečudo, že lúh brezovej a dubovej kôry má liečivé účinky a je zároveň hlavnou ingredienciou pre nápoj lásky. A Legenda? Je o láske, ktorá zdolá i čas. Hovorí sa v nej, že ak za jasnej noci priložíte ucho k bráne, začujete slabý šepot. Je to šepot dvoch milencov, ktorí boli odmenení láskou na večnosť. Z legendy vyplýva aj ponaučenie, že niekedy je lepšie popretŕhať korene, postúpiť o krok dopredu a prežiť život bez ohľadu na ostatných. A ten šepot? Každý z nás má šancu počuť ho. Stačí len priložiť srdce, ktoré načúva…
Support my work by scanning this QR code with your banking app.

Thank you for your support! 🙏
Prihlásiť sa na odber
Prihláste sa na odber nášho mailing listu a získajte novinky, informácie o uvedení produktov na trh a ďalšie.
- Výber bude mať za následok obnovenie celej stránky.
- Otvorí sa v novom okne.