Ako zbaliť ženu

Je ich toľko! Malé, veľké, zaujímavé, ohnivé, zábavné, pracujúce, s mužom, poriadkumilovné, bez záväzkov, ... Ženy! Väčšina sa mi páči. Sajem ich vône. Som však alergický na pižmo... a to je veľký problém. Oči mám stále sfarbené do červena ako Angorský králik. Mám malý problém so zoznamovaním.

Aj keď sa mi niekedy podarí dostať k žene bližšie, bez toho aby mi opatrne podávala peňaženku alebo začala preventívne volať o pomoc, neviem ako začať rozhovor. Veľa som o tom prečítal a myslím si, že by som to mal zvládnuť, ale vždy keď príde na lámanie chleba, zlyhám.

O balení žien sa rád rozprávam s dvoma priateľmi, ktorí sú na túto oblasť experti. Pravdu povediac by som sa rád od nich niečo priučil. Gábor používa rôzne úhybné manévre a fabuláciu, naproti tomu Jozef má rýchly ťah na bránku.

Gábor mi radí metódu „Hraj jej kamarátku z detstva“. Tvrdí, že sa mu to niekoľkokrát osvedčilo.

„Zakrič tri najčastejšie ženské mená /pomôcka- sú to Liu, Zhang a Li/. Ak ani na jedno meno nezareaguje, asi sa tak nevolá. To znamená, že máš pred ňou výhodu, pretože už vieš, ako sa nevolá. Začni kričať niečo iné, napríklad aktuálnu predpoveď počasia. V takejto situácii už deväťdesiat percent subjektov reaguje. Následne sa bude vyžadovať vysoká miera improvizácie. Tvojou úlohou bude v podstate z jej vzhľadu zistiť, kam chodila na základnú školu. Zároveň ju musíš presvedčiť, že si tiež žena a v jej veku. Potom už je ľahké prísť na to, že ste spolu chodili do jednej školy a zažili veľa pekného. Vyvoláš v nej nostalgiu a je tvoja.“

„To je hlúposť!“ oponuje Jozef.

„Lepšia metóda je sledovačka. Musíš jej byť stále v pätách. Aby si zmiernil počiatočný strach subjektu, používaj v začiatkoch krytie za lampy, kríky, kontajnery. Neskôr môžeš skúsiť vystúpiť z tieňa, ale ešte stále odporúčam používať napríklad noviny. Pripomínam, že nesmieš použiť pornočasopis. Sledovačka by mohla skončiť skôr ako začala. Následne skráť vzdialenosť od sledovaného subjektu na približne tri metre. Zvykne si na teba natoľko, že pokiaľ by si napríklad ochorel a nemohol ju pár dní sledovať, subjektu začneš chýbať. Bude to taký Pavlovov reflex. Naučíš ju, že nikdy nie je sama a to je návykové. V závere tejto metódy skoro vždy dochádza ku kontaktu, pri ktorom je iniciatívny sledovaný subjekt. Jej otázky typu „O čo Ti ide?!“ alebo „Si úchyl?!“ či „Hľadáte niekoho?“, sú priestor pre tvoje zahviezdenie. Nevýhodou tejto metódy je náročnosť na čas a peniaze. Ak subjekt cestuje, ty tiež cestuješ. Ak subjekt nakupuje, tiež nakupuješ...“

„Áno, áno, naozaj nemám čo na práci. Veď toto môže trvať aj rok,“ preruší ho Gábor.

„Rýchlejšie to bude, ak budeš hrať chudáka. Nauč sa plakať na požiadanie. Cvič si skormútenú tvár vždy a všade. Vsugeruj si, že si absolútne neschopný, nič nevieš a nikto ťa nemá rád. Pri kontakte so subjektom začínaj každú druhú vetu citoslovcom „Aaaach“. Každú prvú vetu musíš začať slovom „škoda“. Pri jej prvom malom náznaku odporu okamžite začni plakať. Veľa subjektov na tento prístup zaberie, pretože v nich vyvolávaš potrebu postarať sa o teba.“

„No určite!“ kontruje Jozef.

„Muži sú už dnes dosť zoženštení. Mojou najúčinnejšou metódou je „Nevšímaj si nič a nikoho“. Rozhoduje tvoja rýchlosť. Vždy keď sa na teba subjekt nepozerá, môžeš ho sledovať do sýtosti. Akonáhle však začne pozerať tvojím smerom, musíš sa okamžite zahľadieť inam, najlepšie zasneným pohľadom. Pre priebežné zisťovanie či sa subjekt pozerá tvojím smerom v momente, keď sa zamyslene dívaš za obzor, použi takzvané „Skybovo oko“. Vymyslel ho doktor Skyba, superbalič. Pri Skybovom oku je tvoja hlava otočená smerom na obzor, ale oči máš silne vychýlené smerom k subjektu. Bolí to, ale iná metóda nie je. Štandardne začne pri tomto prístupe pociťovať neistotu. Premýšľa o tom, prečo ťa nezaujíma. Ty si to nevšímaj a počkaj kým ťa neosloví. Akonáhle to urobí, môžeš zo svojej nevšímavosti upustiť a otočiť sa smerom k nej. Nezabudni však vypnúť Skybovo oko. Tento prístup platí za svoju účinnosť vysokú daň. Veľa mužom zostane Skybovo oko navždy.“

„No je to dosť ťažké. Idem si to premyslieť na toaletu,“ pomyslím si a odchádzam od stola. Zachytávam čriepky pokračujúcej polemiky Gábora a Jozefa.

„Predstav si malého režisérika, ktorý ti akože sedí na ramene a vždy keď prejde okolo nejaká zaujímavá žena, strašne silno zakričí do ucha „Akciaaaa!“

„To je nič! Ja som vymyslel nové kontaktné otázky. „Už ste bola niekedy sama v telocvični?“ alebo „Ste rada, že ste tu?“ či „Chcela by ste sa volať Jožko?“ s úsmevom sa pochváli Jozef.

Vraciam sa z toaliet a vidím, že chalani pri stole hrajú „Kameň, papier, nožnice“. Potichu sa priplížim k stolu, aby si ma nevšimli. Určite hrajú o voľačo zaujímavé. O niečom sa tlmene rozprávajú.

„Prehral si. Povieš mu to ty!“ rozkáže Gábor.

„Tebe sa to povie,“ krúti hlavou Jozef.

„Čo je na tom ťažké? Normálne... úprimne. Žiadna metóda pre neho neexistuje. S jeho ksichtom...“

„Prestaň! Takto mu to nemôžeš povedať!“ zahriakne ho Jozef.

„Dobre,“ zašeptá Gábor.

„Kúpime mu Anču, snáď to pochopí.“